Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 5 > Ferdinand Vrábel: 1917, takmer katastrofa Dohody

Ferdinand Vrábel

1917, takmer katastrofa Dohody

Revolúcia v Rusku a československé légie

V roku 1917 prežívala Európa a s ňou takmer celý svet už tretí rok vojnového konfliktu, v ktorom sa riešila budúcnosť nielen tohto svetadielu, ale aj ďalších krajín a utláčaných národov, medzi nimi Čechov a Slovákov. V predchádzajúcich vojnových rokoch sa striedali úspechy na oboch stranách – raz mali navrch Centrálne (Ústredné) mocnosti – Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko, Bulharsko atď., raz sa zase vojnové šťastie usmievalo na krajiny Dohody – Rusko, Srbsko, Francúzsko, Veľkú Britániu a Taliansko.

Rok 1917 mal priniesť do dovtedajšieho pomeru síl medzi oboma znepriatelenými tábormi, dovtedy viac-menej vyrovnanými, veľmi závažné zmeny. Spočiatku sa šťastie priklonilo najprv k Dohode, keď v apríli 1917 tento tábor závažným spôsobom posilnil vstup Spojených štátov amerických do vojny.

Na druhej strane došlo vo februári (marci) 1917 k demokratickej revolúcii vo vyčerpanom a nepokojnom Rusku. Cárske samoderžavie sa skončilo abdikáciou cára Mikuláša II. a po niekoľkých dňoch vytvorením koaličnej demokratickej Dočasnej vlády na čele s kniežaťom Georgijom Ľvovom. Definitívne demokratické zmeny malo vytvoriť Ústavodarné zhromaždenie, ktoré malo pripraviť ústavu, usporiadať voľby a potom ustanoviť riadne fungujúce demokratické orgány štátu. Dočasná vláda vyhlásila svoje odhodlanie pokračovať vo vojne na strane Dohody, ale revolúcia v Rusku súčasne odštartovala aj rozkladné procesy, ktoré v dôsledku boľševickej agitácie podlomili sily ruskej armády. To napokon viedlo v októbri (novembri) 1917 k zvrhnutiu Dočasnej vlády a k prevzatiu moci boľševikmi vedenými Vladimírom Iľjičom Leninom. Boľševici získavali vplyv v Rusku predovšetkým heslami o mieri a rozdelení statkárskej pôdy mužikom, ktorí tvorili miliónové masy ruských ozbrojených síl. Preto ich veľká väčšina boľševikov podporovala. Tí v záujme upevnenia svojej moci ohlásili úmysel ukončiť účasť Sovietskeho Ruska vo vojne a začali s Centrálnymi mocnosťami mierové rokovania. V tábore Dohody to znamenalo citeľné oslabenie a po uzavretí mieru medzi Ruskom na jednej a Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Tureckom na druhej strane v Brest-Litovsku 3. marca 1918 aj hrozbu, že tieto krajiny presunú státisíce svojich zajatcov z ruských zajateckých táborov na západný front. Uzavretím tohto mieru sa dostali do veľmi zložitej situácie aj československé légie v Rusku, ktoré sa po víťaznej bitke pri Zborove 2. júla 1917 rozrástli o ďalšie pluky a na jeseň 1917 vytvorili Československý armádny zbor v Rusku.

Československí legionári

Cieľom československých légií bolo bojovať proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku po boku Dohody a vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov – Československú republiku. To sa po uzavretí mieru medzi Ruskom a Centrálnymi mocnosťami stalo pre légie v Rusku nemožným, pretože východný front Dohody sa tým zrútil. Pred čs. légiami sa objavil problém, čo ďalej. Na západnom fronte pokračovali boje, ale tam sa Čs. armádny zbor najkratšou priamou cestou na západ presunúť nemohol, lebo proti nemu stáli státisícové armády Nemecka a Rakúsko-Uhorska, a v tyle im čoraz viac znepríjemňovali život boľševici. Vedenie sa preto rozhodlo, že légie sa presunú do Francúzska a tam budú bojovať po boku Dohody ďalej. Do Francúzska sa však v októbri (novembri) 1917 dostala len menšia časť československých legionárov – celkom asi 2300 mužov, ktorí sa z Ruska preplavili cez Murmansk a Archangeľsk do Veľkej Británie a potom do Francúzska. Najväčšia časť legionárov sa musela vydať opačným smerom – cez Ukrajinu, Povolžie, Ural a Sibír až do Vladivostoku, odkiaľ mali pokračovať zaoceánskymi loďami do Francúzska.

Cesta naprieč Ruskom však nebola jednoduchá a čím ďalej tým viac sa komplikoval aj pomer čs. vojska a boľševikov. Ešte pri ukrajinskom Bachmači bojovali čs. legionári spolu s boľševikmi proti nastupujúcim Nemcom. Tam sa vyznamenali hlavne 6. peší pluk Hanácky a 7. peší pluk Tatranský. Vďaka tomu, že udržali veľký železničný uzol Bachmač vo svojich rukách, umožnili všetkým legionárskym jednotkám nastúpiť do vlakov a odísť na východ. Po počiatočnej dohode čs. predstaviteľov s boľševikmi sa ľudový komisár obrany Lev Trockij usiloval čs. légie zapojiť do Červených gárd. Keď sa mu to u väčšiny legionárov nepodarilo, vydal príkaz na odzbrojenie legionárov s tým, že každý, ktorý bude ozbrojený, má byť na mieste zastrelený. Čs. armádny zbor si tak musel do Vladivostoku cestu vybojovať. Po bojoch pri Buzuluku, Penze, Simbirsku, Samare, Perme, Jekaterinburgu, Čeľjabinsku a na ďalších miestach sa Čs. armádny zbor postupne presunul do Vladivostoku a držal celú Transsibírsku magistrálu pod svojou kontrolou takmer dva roky. Zásluhou legionárov sa úmysel generálov Centrálnych mocností presunúť státisíce vojnových zajatcov z Ruska na západný front nepodaril. Generál Ludendorf vo svojich vojnových spomienkach uvádza, že v opačnom prípade by Centrálne mocnosti získali prevahu a mohli vojnu vyhrať. Na túto významnú úlohu našich légií v Rusku sa často zabúda.

Bitka pri Soči

Rok 1917 znamenal aj veľkú zmenu na južnom fronte na rieke Soča (Isonzo). Taliansko vstúpilo do vojny bo boku Dohody v máji 1915 a odvtedy sa na tejto frontovej línii odohralo niekoľko veľkých bitiek, v ktorých ani jedna strana nezískala rozhodujúce víťazstvo. Rakúsko-uhorským jednotkám velil jeden z najschopnejších generálov Svetozar Borojević de Bojna, nemeckým generál Otto von Below a Talianom šéf generálneho štábu generál Luigi Cadorna a generál Luigi Capello. Uvádza sa až 11 bitiek na rieke Soča. Zmenu priniesla až dvanásta bitka, ktorá sa začala 24. októbra 1917, takmer súčasne s boľševickým prevratom v Rusku. Spojeným nemeckým a rakúsko-uhorským jednotkám sa pri meste Karfreit (Kobarid, Caporetto) podarilo prelomiť talianske línie, čo donútilo taliansku armádu v zmätku urýchlene ustúpiť. Talianom sa nepodarilo opevniť na rieke Tagliamento a ich ústup pokračoval až na rieku Piavu, kde si urýchlene vybudovali nové opevnené línie, teda takmer 100 kilometrov od rieky Soča do talianskeho vnútrozemia. V dôsledku porážky v Taliansku padla vláda premiéra Paola Boselliho, ktorú vystriedal kabinet Vittoria Emanuela Orlanda. Generála Cadornu odvolali a hlavným veliteľom sa stal generál Armando Diaz. Výsledok bitky bol pre Talianov katastrofálny – 13 000 mužov prišlo o život, 30 000 bolo zranených a do zajatia padlo 257 000 vojakov a dôstojníkov. Druhá strana prišla o 30 000 až 50 000 padlých a ranených.

Rok 1917 bol tak rokom veľkých politických i vojenských zvratov a viedol takmer ku katastrofe Dohody a jej vojenskej porážke. To už však začali do Európy prúdiť státisíce amerických vojakov, vznikli československé légie vo Francúzsku a napokon aj v Taliansku. Sily Centrálnych mocností slabli, aj keď stále neboli bezvýznamné. Rok 1918 bol však už v znamení veľkej ľudskej aj materiálnej prevahy krajín Dohody, ktorá napriek niekoľkým pokusom Nemecka a Rakúsko-Uhorska o ofenzívy v Alsasku, na rieke Piava a v oblasti Gardského jazera v Taliansku nakoniec donútila Centrálne mocnosti kapitulovať. Najprv došlo k podpísaniu prímeria medzi Dohodou a Rakúsko-Uhorskom 3. novembra 1918 v Padove a potom aj medzi Dohodou a Nemeckom 11. novembra 1918 v Compiegne. Vojna na juhu a západe sa skončila, ale bojové operácie ešte pokračovali v českom pohraničí, na Těšínsku a najmä na Slovensku až do polovice roku 1919.

Pietná oslava

V tomto roku si Československá obec legionárska (ČsOL) viacerými akciami priamo na bojisku a v jeho okolí pripomenula významné sté výročie Zborovskej bitky, ktorá bola základom bojových tradícií medzivojnovej Československej armády. V rámci českej národnej púte do Zborova (symbolicky tam bolo aj niekoľko Slovákov) navštívilo niekoľko stoviek pútnikov miesta historických udalostí spred sto rokov. V sobotu 1. júla 2017 bola do zrekonštruovanej Bratskej mohyly v Kalinivke (predtím Cecovej), kde sú pochovaní legionári padlí v bitke pri Zborove, vložená památna schránka s posolstvami budúcim generáciám. Jej cesta sa začala už v pondelok 26. júna, keď sa zástupcovia popredných štátnych orgánov a inštitúcií Českej republiky stretli v Národnom pamätníku na Vítkove, aby do schránky vložili listiny s textom posolstiev. Do schránky umiestnili list prezidenta Miloša Zemana, Úradu vlády ČR, Ministerstva obrany ČR a Vojenského historického ústavu Praha. Takisto tam vložili aj posolstvo s prsťou země z Bielej hory a posolstvo predsedu ČsOL MUDr. Pavla Budinského spolu so zoznamom padlých.

Zvlášť výrazne sa pri pietnej slávnosti vynímali skupiny v dobových uniformách a aj jednotka husitských bojovníkov, veď čs. légie celkom vedome nadväzovali na odkaz husitov a ich úspešných vojvodcov Jana Žižku z Trocnova a Prokopa Veľkého. Preto na úvod pietneho aktu zaznela aj slávna pieseň husitov Ktož jsú boží bojovníci. Záverečný prejav potom predniesol předseda ČsOL Pavel Budinský, ktorý mimo iného povedal: „Tato mohyla kryje kosti bratří, kteří v neochvějném hrdinství obětovali své životy pro krásný a spravedlivý cíl. Padli za svobodný život svých blízkých, svého národa a pokolení příštích. Sto let, které nás dnešního dne dělí od jejich smrti, přineslo řadu těžkých zkoušek, jež usilovaly nejen o vydobytou svobodu národa, ale o samu jeho podstatu – existenci. Ubránili jsme se za cenu hrozných obětí a dnes se hrdě hlásíme k odkazu zborovských hrdinů. Českoslovenští legionáři u Zborova zvítězili – a jejich vítězství se utvrzuje každý den, který jejich národ žije ve svobodě.“

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 5/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.