Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 6 > Juraj Buzalka: Višegrád z Budapešti

Juraj Buzalka

Višegrád z Budapešti

Jeseň trávim v Budapešti. Každé ráno prechádzam z bytu pod Budínskym hradom po Reťazovom moste do pracovne na peštianskej strane a večer späť. Z mosta nad mohutnou riekou sa kochám pohľadom na neogotický parlament, míňam reprezentatívnu budovu Maďarskej akadémie vied, aby som kráčal ulicou oproti bazilike svätého Štefana, v posledných dňoch presvietenou vianočnými trhmi.

Môj spoločenský a pracovný život prebieha v angličtine, chabú maďarčinu používam len v obchode a reštaurácii. Rodnú reč používam takmer iba v telefóne. Užívam si pracovný život v jednej z najkozmopolitnejších, najtolerantnejších a najpokojnejších metropol Európy, poprášenej orientálnymi vplyvmi ako na hrade či v slávnych kúpeľoch a voňajúcej Balkánom, pre ktorý je Budapešť hlavnou západnou bránou. Ak by som si nevšímal antisorosovskú propagandu na kandelábroch, akoby súčasný orbánovský režim ani neexistoval. Až do týchto dní...

Číňania v Európe

Príčinou zmien na mojej prechádzkovej trase bola návšteva čínskeho premiéra. Reťazový most bol tri dni takmer uzavretý. Prechádzalo sa popri mobilnom oplotení len po jednej strane, popod tucty čínskych a maďarských vlajok, aké boli pri podobnej príležitosti rozvešané aj v Prahe. Všade bolo množstvo policajtov, bodrí korpulentní fúzači na policajných segwayoch (dvojkolkách) pôsobili v baraniciach zvlášť komicky. Helikoptéra sledovala každého hádam už od východu z domu.

Sleduje aj turistov pod dolnou stanicou Budavári Sikló, zubačkovej lanovky na konci Reťazového mosta, ktorá v starodávnych kabínkach vozí turistov k bronzovému turulovi, galérii a sídlu prezidenta. Hneď vedľa rekonštruujú priestory pre potreby nového premiérskeho úradu. Jeden z dôvodov je vraj tiež bezpečnosť. Vzrastom malý premiér malej európskej krajiny sa určite potrebuje opevniť. Napadá však aj feudálna paralela z mesta na hrad, ako aj odkaz kaviarni, veď treba z hradu vysťahovať galériu. Stavenisko nie je náhodou obkolesené kópiami malieb husárov.

Maďarskí kolegovia sledujú, čo sa deje v okolí podunajskej stepi. Čiastočne aj preto, že u nich sa roky nič nemení, hoci v poslednom čase vraj ľudia viacej tvrdia, že je lepšie. Poľsko Maďarov trápi ako dávny spojenec, aj keď maďarský premiér voči Európe našťastie v principiálnosti za Poľskom zaostáva. Čechy boli až do jesenných volieb takmer iná krajina, akoby mimo populistického stredného Dunaja. Slovensko, veď to sme stále my, len v inej reči, myslia si moji Maďari, vnímajú ho ako krajinu, ktorá prosperuje, ba má hádam bližšie k vzdialenému ideálu úspešnej, tolerantnej a spokojnej krajiny ako ich Orbánovo Maďarsko.

Napriek nebotyčným populistickým hlúpostiam typu ústavný zákon o ochrane rodiny, pôdy či vody, ktoré zamorujú verejný priestor v mojom domovskom štáte, však naozaj o neliberálnom obrate zatiaľ v slovenskom prípade hovoriť nemožno. Čakáme síce, ako dopadne plán reformy súdnictva i nezávislej kontroly polície, Smer Róberta Fica však vládne s dvojročnou prestávkou z pozície pohodlnej väčšiny už takmer dvanásť rokov, takže žiadne ústavné zmeny na rozdiel od orbánovcov zatiaľ nepotreboval.

Od bolestnej prehry Róberta Fica v prezidentskom zápase s vtedajším outsiderom Kiskom v roku 2014 to každopádne s vládnou stranou ide pomaly dole vodou. Posledný a zásadný zlom priniesli novembrové voľby do samosprávnych krajov, ktoré v premiérovej strane nemohli vyhodnotiť ináč ako prehru. Pokles podpory pre Smer potom potvrdili aj dva nezávislé prieskumy. Na rozdiel od Maďarska, kde Orbánova strana tiež pozvoľne klesá, avšak opozícia s výnimkou Jobbiku zostáva v štádiu rozkladu, na Slovensku sa nateraz vzmohla opozícia.

Aká zmena?

Problém je, ktože to na úkor vládnych strán rastie? Optimisti tvrdia, že víťazstvo zjednotenej pravice v regionálnych voľbách – porazenými boli nielen Smer so satelitmi, ale aj fašisti – je nádejou na obrat k lepšiemu. Triezvejší pohľad hovorí, že kresťanskí demokrati sú jedinou ozajstnou stranou, ktorá v regionálnych voľbách výrazne získala – okrem druhého najvyššieho počtu poslancov po Smere aj kreslo prešovského župana – navyše dlhodobo rastú aj v prieskumoch a vrátia sa do parlamentu.

Ostatné opozičné strany sú však skôr eseročky ako Matovičovi Obyčajní ľudia (získali dvoch županov) či akciová spoločnosť niekoľkých desiatok podielnikov v prípade strany s premiérskymi ambíciami Richarda Sulíka (získali o chlp kreslo bratislavského župana). Obe strany sú známe prinajmenšom ambivalentným vzťahom k Únii, u Matoviča ide skôr o protikorupčného aktivistu ako seriózneho politika. Stabilnú podporu v prieskumoch si tiež udržuje antieurópsky populisticko-konzervatívny projekt podnikateľa Kollára Sme rodina, ktorý je okrem vlastníctva komerčného rádia známy záľubou v inseminácii zlatokopiek (k dnešnému dátumu má podľa médií desať detí s deviatimi ženami a dve tretiny jeho konštituentov sú voličky!) a kritikou Európskej únie.

Výsledky sa dajú navyše interpretovať aj tak, že najviac hlasov získali nezávislí, len nikto nevie od koho a od čoho. Smer zostáva najsilnejší, avšak oslabený, a fašisti neprešli iba kvôli väčšinovému systému. Neznamená to však, že podpora fašistov klesá, veď stále v prieskumoch blokujú do desať percent hlasov.

Premiér Fico kedysi fáral v bani, staval zábrany proti neexistujúcim utečencom a každé leto neprestajne mrví v dlaniach zrelé žitko na poli ako kedysi súdruhovia. Najnovšie začal rámcovať svoje posolstvá rituálnym vykonávaním „zvarkov“ – ako sa nazývajú polotovary v automobilovej výrobe – na jednej z nočných zmien vo fabrike blízko Lozorna. Mediálni poradcovia vybrali túto akciu ako začiatok novej éry komunikácie po prehratých regionálnych voľbách zo začiatku novembra. Je teda priskoro veštiť rýchly pád najväčšej, aj keď kádrovo opozeranej strany, z ktorej vytŕča politický zombie Róbert Kaliňák, podpredseda strany a vlády a minister vnútra, s ktorým údajne stojí a padá aj sám Róbert Fico.

Premiér Fico sa už tiež stihol vyhrážať straníkom a koaličníkom, keďže zamietli opätovné zmrazenie platov ústavných činiteľov, ktoré v čase krízy zaviedol Radičovej kabinet. Premiér dokonca z Pobrežia slonoviny odkázal, že spojí ďalšie hlasovanie o platoch s dôverou vláde. Možno sa len domnievať či v prípade takéhoto postupu ide o efekt horúceho slnka, pokračovanie marketingovej ofenzívy po prehratých voľbách, snahu odvrátiť pozornosť od zásadnejších vecí – má sa hlasovať o personálnych otázkach v Súdnej rade a prebieha debata o netransparentnom nákupe transportérov za miliardu – alebo má Fico naozaj záujem o predčasné voľby, keďže si v strane vyhodnotili, že čím skôr, tým budú padajúce čísla vyššie. Publicisti sa zhodujú, že pre také taľafatky ako platy činiteľov vláda nepadne. Aj preto sú dôvody premiérovho bububu novinkou priam radičovského rangu. Práve bývalá premiérka bola známa častým spomínaním spojenia konkrétneho hlasovania, napríklad voľbu generálneho prokurátora, s dôverou vláde.

Jednota inak

Medzitým čítam, že líder vládnej strany v poľskom Sejme si pri prerokúvaní kontroverznej súdnej novely provokatívne listuje v atlase mačiek. V Prahe bol vymenovaný do vysokej funkcie ďalší Slovák, na ktorého české dejiny pravdepodobne nebudú môcť byť veľmi milosrdné. Podporuje ho v parlamente takzvaná koalícia hrôzy, čo človeku zo Slovenska, ktorý si pamätá koalíciu Vladimíra Mečiara, nepripadá až tak desivo. Navyše, dnes je Česko na rozdiel od mečiarovského Slovenska v Únii. Rozdiel je samozrejme v osobe prezidenta. Ten český dokáže určite viac uškodiť. Aj to je však výzva, aby na prezidentskom stolci po ďalších voľbách nesedel.

Cez okno budapeštianskeho paláca z devätnásteho storočia, ktorý veľmi pravdepodobne postavil nejaký fabrikant židovského pôvodu, ktorého dediči skončili vo vyhladzovacom tábore, a dnes patrí orbánovským režimom nenávidenej súkromnej univerzite, počuť večerný zvon z baziliky svätého Štefana. Na vysvietenej ulici začínajú vianočné trhy a čínsky premiér už odcestoval. Jeho návšteva, ktorá bola podľa všetkého iba symbolickým vztýčením prostredníka nových členov starej Únii, však upozornila na novú, od utečeneckej krízy častejšiu jednotu strednej Európy. Je to však jednota úplne iná, akú si na višegrádskej zrúcanine neďaleko Budapešti v roku 1991 vysnili obnovitelia jednoty regiónu a akú si želajú pre túto časť Európy jej liberálni demokrati.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 6/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.