Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 6 > Tomáš Horváth: Nebol v lese ten, kto v ňom nezanechal otázku

Tomáš Horváth

Nebol v lese ten, kto v ňom nezanechal otázku

Milan Kundera píše o kráse, že je to „iskra, ktorá vzplanie, keď sa cez diaľku rokov náhle seba dotknú dva rôzne veky“. Takéto očarenie krásou zažívam vždy, keď sa stretne vek môjho detstva s vekom mojej dospelosti. Ako učiteľ mám výsadu môcť si pripomínať svoje detstvo skrze každý deň nové príbehy mojich žiakov, avšak iskrenie sa tu zväčša stráca v nekľudnom hluku. Preto je pre mňa silnejším zdrojom tohto druhu krásy, akýmsi ionizátorom vzduchu medzi týmito dvomi pólmi vekov, les. Tichý, voňavý les.

Konkrétnejšie lesy, v ktorých som zasial svoje prvé otázky. Listnáče tiahnuce sa od Bratislavy po Smolenice, husté ihličnaté porasty nad Špaňou Dolinou v Nízkych Tatrách či tajomné zákutia Slovenského Raja – všade tam stretám iskrivú krásu stretu minulosti s dneškom, tých istých, len pod náplavou skúseností pestrejšie naformulovaných otázok, dotýkajúcich sa stále tej istej, nezodpovedanej podstaty.

Keď som hrebeňom Nízkych Tatier kráčal ako žiak, sníval som o láskach a dumal som nad tým, ako prekabátiť učiteľky či vyviesť v škole nové pestvá. Dnes na tých istých miestach stretám svoje odložené či takmer zabudnuté myšlienky v novom svetle a premýšľam, ako byť svojim žiakom lepším učiteľom. Na túto krásu stretu dvoch vekov mojich vlastných dejín som si sám uložil najvyšší stupeň ochrany, no napriek tomu cítim, že je vo vážnom ohrození.

Miznú nám totiž pred očami kulisy, vďaka ktorý sme mohli tento stret zažívať. Aj preto vznikla na Slovensku v uplynulých dňoch výrazná občianska iniciatíva pod názvom „My sme les“, ktorú podporili desaťtisíce ľudí, vrátane množstva osobností. Obrazy a čísla, na ktoré poukazujú, sú desivé. Fotografie mesačnej krajiny a holých kopcov vyrážajú dych – na Slovensku ubudlo sedemsto kilometrov štvorcových lesov a ťažba stále pribúda. To, čo vo Vysokých Tatrách nevzala pred trinástimi rokmi víchrica, dokončili chamtivci s motorovými pílami.

Keď som na jeseň zobral svojich bratislavských deviatakov na východ, aby sa zoznámili so svetom mimo bratislavskú bublinu a spoznali rovesníkov žijúcich v podstatne náročnejších podmienkach, súčasťou programu bola aj záverečná prechádzka v Slovenskom raji. Pre niektorých bola dvojhodinová prechádzka lesom a výstup na Tomášovský výhľad podobne novým zážitkom ako stretnutie s rómskymi deťmi.

Kráčali sme striedavo v tichu a v dobiedzajúcich hlasoch, ktorých intenzita silnela s pribúdajúcimi kilometrami. Žiaci boli dvojnásobne vzrušení – najprv novou skúsenosťou stretnutia a následne aj skúsenosťou reflexie, v ktorej počuť ozvenu vlastného vnútorného hlasu. Takú vám sprostredkuje jedine les. Otázky zo seba chrlili ako z guľometu: Aký to malo celé zmysel? Prečo sa s nami tí žiaci nerozprávali? Mali strach? Prečo by sme mali hľadať spoločnú reč s niekým, kto nás nepočúva?

Náš výlet bol dôležitý najmä pre ten obraz. Obraz pýtajúceho sa mladého človeka, ktorý zasieva otázky na mieste, kde sa zrodili. Nebol v lese ten, kto v ňom nezanechal otázku. A čím naliehavejšia tá otázka je, tým väčšia je šanca, že svojho autora na mieste svojho zrodu počká, aby ju tam, v tom zdanlivo nemennom lese, jedného dňa mohol opäť nájsť a ona, rozpoznaná, ho obdarí novým poznaním.

To všetko platilo, dokým tu bol les. Moji starí rodičia, rodičia, ja, všetci sme ho mali a iskra krásy mohla preskakovať naprieč vekmi. A dnes? Kráčajúc so žiakmi stále pustejšími porastami ma pri pohľade na tie holé, vyplienené úpätia a obnažené vrcholce kopcov chytá úzkosť. Nie kvôli sebe, ale kvôli nim: Ak nebudú mať kam uložiť svoje otázky, zažijú niekedy ten slastný dotyk dvoch rôznych vekov, prinášajúci úžas, krásu a poznanie?

Tomáš Horváth

Obsah Listů 6/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.