Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 1 > Ferdinand Vrábel: Pred sto rokmi sa rodili československé légie v Taliansku

Ferdinand Vrábel

Pred sto rokmi sa rodili československé légie v Taliansku

Už na začiatku prvej svetovej vojny v auguste 1914 sa z českých a slovenských krajanov v Rusku a vo Francúzsku začali tvoriť prvé dobrovoľnícke jednotky, ktoré bojovali po boku spojencov – Česká Družina a Rota Nazdar. Neskôr sa tieto jednotky stali základom česko-slovenských légií v Rusku a Francúzsku. V roku 1918 sa k nim pripojila aj Talianska légia.

Česko-slovenské zahraničné vojsko, nazvané neskôr légiami, pozostávalo z troch teritoriálnych zložiek: Ruskej légie, Francúzskej légie a Talianskej légie. Tieto čs. vojenské jednotky, ktoré vznikali postupne a bojovali po boku armád Dohody, boli nevyhnutným predpokladom pre uznanie práva Čechov a Slovákov na vytvorenie samostatného spoločného demokratického štátu – Československej republiky.

Prebehlíci z rakúsko-uhorskej armády, predovšetkým zo slovanských národov, poskytovali talianskej strane cenné informácie, a aj keď im Taliani spočiatku príliš nedôverovali, postupne im umožnili pôsobiť ako informátori (spravodajcovia) alebo esploratori di guerra (vojnoví vyzvedači).

Z rakúsko-uhorských zajatcov v Taliansku (bolo ich spočiatku desať až pätnásť tisíc) sa v zajateckých táboroch Santa Maria Capua Vetere, Padula, Sulmona a ďalších začali najprv z iniciatívy sokola Jana Čapka tvoriť jednotky Českého dobrovoľníckeho zboru (neskôr premenovaného na Československý dobrovoľnícky zbor), pracovné jednotky, ktoré pomáhali Talianom pri opevňovacích a zákopových prácach. V roku 1917 došlo aj v Taliansku k veľkým a hlavne priaznivým zmenám v postavení zajatých Čechov a Slovákov. Najprv z iniciatívy Edvarda Beneša, ktorý navštívil Taliansko, vznikla Tlačová kancelária Česko-Slovenskej národnej rady (ČSNR), vznikol aj Taliansky komitét pre československú samostatnosť a hlavne sa podarilo to, čo Česi a Slováci už dávnejšie požadovali – aby boli sústredení spolu do osobitných táborov, oddelene od Nemcov a Maďarov. Na prelome augusta a septembra 1917 sa podarilo dosiahnuť aj prepustenie internovaných Čechov a Slovákov a vytvoriť pobočku ČSNR v Ríme pod vedením Františka Hlaváčka. Vytvorenie československých légií v Taliansku napomohla aj porážka talianskych vojsk pri Kobaride/Caporette v októbri 1917 a ústup Talianov až na rieku Piavu. Tam s budovaním novej frontovej línie pomohli aj československé pracovné oddiely. Následne v marci 1918 Jan Čapek a František Hlaváček na rokovaniach s talianskym velením dosiahli to, že sa povolilo vytváranie výzvedných a spravodajských rôt, ktoré pôsobili pri talianskych jednotkách. K najvýraznejšiemu pokroku došlo po úspešnom rokovaní Milana Rastislava Štefánika s talianskymi politikmi a následnom podpise československo-talianskej zmluvy 21. apríla 1918 v Ríme.

Talianska légia vznikala v poradí ako posledná – oficiálne – až od apríla 1918, ale zúčastnila sa potom v lete 1918 v bojoch na rieke Piave a v septembri v oblasti Gardského jazera. Zohrala neskôr aj veľmi významnú úlohu v bojoch o územnú integritu Československa v januári až júni 1919 najprv na Těšínsku v Zaolší (oblasť Bohumína, Českého Těšína – a územia za riekou Olšou) a potom na Slovensku. V Talianskej légii bolo podľa slovenskej evidencie jej príslušníkov 591 Slovákov. Medzi nimi boli významní predstavitelia neskoršej československej diplomacie a armády – Ján Papánek, Augustín Malár, Ján Imro, Rudolf Gábriš a ďalší.

V Taliansku boli zajatci rakúsko-uhorskej armády českej a slovenskej národnosti postupne sústreďovaní do niekoľkých zajateckých táborov. Česi a Slováci sa do talianskeho zajatia dostávali v bitkách na rieke Soča/Isonzo (1915–1917). Časť z nich prebiehala na taliansku stranu dobrovoľne, lebo nechcela bojovať za záujmy Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Na konci roku 1917 sa počet zajatcov českej a slovenskej národnosti v Taliansku odhadoval na 30 000 osôb. O organizovanie českých a slovenských zajatcov sa zaslúžil predovšetkým spomínaný sokolský funkcionár Jan Čapek, ale aj Slováci Ján Papánek (1896–1991) z Brezovej pod Bradlom a Rudolf Gábriš (1889–1969) z Nového Mesta nad Váhom. Z Čechov a Slovákov sa v prvej fáze zorganizovalo niekoľko pracovných práporov (Battaglioni di lavoro cecoslovacco), ktoré na rôznych frontoch pomáhali talianskym jednotkám pri hĺbení zákopových línií a stavbe opevňovacích zariadení.

Prvými československými vojakmi na talianskej strane boli tzv. carzanci. Základ k budúcemu 39. čs. pluku – výzvednému položil rakúsko-uhorský dôstojník slovinskej národnosti nadporučík Ludevit Pivko, ktorému sa podarilo dosiahnuť spojenie s Talianmi. Dňa 17. septembra 1917 v južnom Tirolsku v údolí Val Sugana pri Carzane sa pokúsil otvoriť rakúsko-uhorské línie talianskemu útoku. Akcia sa nepodarila, ale polovica Pivkových vojakov sa napokon dostala do talianskeho zajatia. Internovali ich v pevnosti Forte Procolo pri Verone. Neskôr sa práve z nich sformovali prvé výzvedné oddiely. V januári 1918 povolilo veliteľstvo 6. talianskej armády vytvorenie zvláštneho výzvedného oddielu z českých, slovenských a juhoslovanských zajatcov. Bola to neskoršia 6. rota 39. výzvedného pluku a jej príslušníci boli vlastne prvými česko-slovenskými vojakmi v Taliansku. Vo Verone sa sformovalo 11 výzvedných hliadok organizácie Reparto esploratori cecoslovacchi, ktorej príslušníkov vyslali k talianskym jednotkám. V júni 1918 boli roztiahnuté od švajčiarskych hraníc až k rieke Piave. Keďže poznali jazyk a aj spôsob organizácie rakúsko-uhorských jednotiek, vykonávali veľmi prospešnú výzvednú činnosť. Zúčastnili sa bojov na Cima Cady, v údolí Val Concei, pri Gardskom jazere (Lago Di Garda), na Cima Tre Pezzi, pri Monte Val Bello, pri San Done a na ďalších frontových úsekoch. Postupne sa sformoval 31. pluk (Perugia), 32. pluk (Assissi), 33. pluk (Foligno) a 34. pluk (Spoleto). Pluk mal tri prápory o troch peších rotách a jednej guľometnej rote, jednu útočnú čatu (arditi), štábnu rotu, veliteľstvo služieb, hudbu, zákopníkov a ďalšie špecializované útvary. Česko-slovenskí legionári mali uniformy alpských horských strelcov (alpini) s bielo-červenou stužkou na klobúku a bielo-červenými výložkami. Príslušnosť k pluku označoval štítok na ľavom rukáve. Prápory sa rozoznávali podľa rôznofarebných kokárd (nappine) pri orlom pere na klobúku; čs. legionári ho často nahrádzali sokolím perom – 1. prápor mal bielu, 2. prápor červenú, 3. prápor zelenú kokardu/bambuľku – a príslušnosť k rotám bola vyznačená na nárameníkoch rovnošaty. „Horský“ klobúk mohli legionári nosiť na znak toho, že sa vyznamenali v bojoch. Výzbroj vojaka predstavovala puška Mannlicher-Carcano vzor 1891 so schránkou na šesť nábojov ráže 6,5 mm.

Príslušníci Talianskej légie sa na boje s nepriateľom pripravovali veľmi zodpovedne. Jeden z talianskych legionárov na to spomínal takto: „Obdrželi jsme nové alpinské stejnokroje a po úplném sestavení pluku jsem byl zařazen k 4. rotě kulometné. Po obdržení zbraní jsme cvičili denně od 6 hodin do 11 hodin dopol. v okolí Foligna. Odpoledne byla ponejvíce škola. Nejvíce obdivovali civilisté kulometčíky (Čechoslováky), jak rychle a hravě si osvojují italské kulomety. Z toho měl báječnou radost náš velitel roty, Ital tenente De-Fanti. Kulometčíci měli vždy mnohem více zaměstnání než u jiných rot, neboť v Itálii každý u této roty musel býti v obrane proti nepříteli úplně vycvičen.“

Samotná organizácia čs. vojenských jednotiek, ktoré potom bojovali po boku talianskej armády, sa rozbehla po 21. apríli 1918, keď plukovník Milan Rastislav Štefánik (1880–1919) uzavrel s talianskym ministerským predsedom Vittoriom Emanuele Orlandom (1860–1952) a ministrom vojny Vittoriom Italicom Zupellim (1859–1945) zmluvu medzi talianskou vládou a Česko-Slovenskou Národnou Radou v Paríži o zriadení samostatného čs. vojska v Taliansku. Zatiaľ čo úloha Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša pri tvorbe čs. légií je všeobecne známa, na podiel Štefánika sa často zabúda.

Československé jednotky podliehali talianskemu veleniu – ich hlavným veliteľom sa stal generál Andrea Graziani (1864–1931). Čs. légia v Taliansku sa organizovala severne od Ríma v kraji Umbria. Už v polovici mája 1918 sa tu utvorila 6. divízia a neskôr ešte aj 7. divízia. Po slávnostnej prísahe v Ríme 24. mája 1918 odišli čs. jednotky na front pri Piave, kde sa zúčastnili bojov v oblasti Donna Di Piave. V polovici augusta a v septembri 1918 bola 6. divízia nasadená v oblasti Gardského jazera a rieky Adiža v sektore Altissimo Di Nago, kde bol najvýznamnejšou vojenskou udalosťou 21. septembra 1918 úspešný boj Čechov a Slovákov o kótu 703 – Doss Alto (zákopy na Sasso Sega, kaverna Rossi a predsunutá pozícia Roncola – zákop smrti). V októbri 1918 vnikli príslušníci 39. čs. pluku ako prví do Rovereta.

Čs. armádny zbor, pozostávajúci zo 6. divízie (31., 32. a 35. strelecký pluk) a 7. divízie (33., 34. a 39. strelecký pluk), dvoch delostreleckých plukov a jazdeckého práporu, sa začal presúvať – už pod velením nového veliteľa generála Luigiho Piccioneho, ktorý vystriedal generála Grazianiho – do Československa v decembri 1918. Po krátkom oddychu v Českých Budejoviciach odchádzali jednotky talianskych legionárov bojovať na Tešínsko a neskôr na Slovensko. Na Těšínsku sa v bojoch od 23. januára 1919 zúčastnil 21. strelecký pluk Francúzskej légie a 33. a 35. strelecký pluk Talianskej légie pod velením podplukovníka Josefa Šnejdárka. Boje sa skončili československým víťazstvom 30. januára 1919. Dlhší a vážnejší bol vojenský konflikt s Maďarskom, ktoré sa Slovenska nechcelo vzdať. Slovenské územie muselo byť preto vojensky obsadené. Po vzniku boľševickej vlády v Maďarsku 21. marca 1919 sa početnejšia a lepšie vyzbrojená maďarská Červená armáda pokúsila o ofenzívu na Slovensku. Po dočasných úspechoch však bola aj za účasti jednotiek 6. a 7. divízie z Talianska po ťažkých bojoch pri Zvolene, Banskej Štiavnici, Leviciach, Komárne a Nových Zámkoch definitívne porazená.

Po vzniku Československa a vyhlásení mobilizácie sa sformovali ešte ďalšie prápory, ktoré podliehali Veliteľstvu čs. domobrany v Gallarate. Spolu tak vzniklo 56 domobraneckých práporov so 60 000 príslušníkmi. Z nich bolo asi 1200 Slovákov, ktorých sústredili v 50. domobraneckom prápore. Domobranci sa začali vracať do vlasti od 2. apríla 1919 a časť z nich zasiahla do bojov s vojskami boľševickej Maďarskej republiky rád na Slovensku.

Sloboda Čechov a Slovákov a ich spoločný štát – Československo – tak vznikli aj za výdatnej pomoci spojeneckého talianskeho národa, ktorému aj teraz po sto rokoch od tých prevratných udalostí ďakujeme za pomoc a podporu v našom národnooslobodzovacom boji.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 1/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.