Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 2 > Ferdinand Vrábel: Andrej Hlinka a premeny jeho česko-slovenskej orientácie

Ferdinand Vrábel

Andrej Hlinka a premeny jeho česko-slovenskej orientácie

Pred sto rokmi – 24. mája 1918 – došlo vtedy ešte v stále najvýznamnejšom politickom a kultúrnom stredisku Slovákov, v Turčianskom Svätom Martine, k významnej udalosti – tajnej porade predstaviteľov Slovenskej národnej strany (SNS), ktorá vo svojich záveroch určila ďalšie smerovanie domácej slovenskej politiky česko-slovenským smerom.

Porada sa uskutočnila na základe pozvánky predsedníctva SNS z 9. mája 1918. Mala mať na programe zvolenie predsedu a zapisovateľov porady, správu a demisiu starého predsedníctva, poradu o politickej situácii a o ďalšom smere politiky SNS, prerokovanie účasti na budúcich parlamentných voľbách, návrhy na reorganizáciu strany a otázku vydávania časopisov a spôsob publikovania uznesení strany. Vzhľadom na očakávané represálie uhorských úradov mala byť dôverná a jej uznesenia sa nemali zverejňovať, len sa mali oznámiť českému odbojovému centru v Prahe.

Predseda SNS Matúš Dula rozoslal pozvánku na základe odporúčania a výberu ružombersko-liptovskej časti slovenského politického tábora, ktorú už 3. mája 1918 vyzval, aby mu pomohla s výberom mužov odhodlaných k činu. Z oslovených poslal Dulovi najrozsiahlejšiu odpoveď ružomberský lekár Vavro Šrobár, podľa ktorého nemožno čakať a dúfať od vlády ničoho, ale treba sa spoliehať len na vlastnú prácu v ľude, na hospodárske posilnenie jednotlivcov a hospodárskych korporácií. Podľa Šrobára ďalším smerovaním politiky SNS by mala byť drobná práca v národe a „neústupnosť i radikálnosť v hájení slovenských práv rečových a hospodárskych – československá vzájomnosť“. Šrobár v tomto zmysle vystúpil už na prvomájovom zhromaždení v Liptovskom Svätom Mikuláši, keď okrem iného sa do rezolúcie ako druhý bod dostala aj požiadavka: „žiadame bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Rakúsko-Uhorska, teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa.“

Tento smer sa na porade v Turčianskom Svätom Martine napokon aj presadil a najrozhodnejšie ho formuloval Andrej Hlinka. V neskôr zhotovenom zápise sa to zakotvilo týmito slovami: „Andrej Hlinka vyzdvihuje, že Habsburgovia boli odvekými nepriateľmi nášho národa a Slovanstva. Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy ku kýženému cieľu. Tu je doba činov. Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť. Žiada konečné uzavretie.“

Na porade bolo po niekoľkohodinovej diskusii prijaté uznesenie (uzavretie), v ktorom bolo najdôležitejším bodom:

1/ Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. Matúš Dula, predseda, sa poveruje, aby o tomto konečnom rozhodnutí uvedomil českého dejateľa v Prahe.

Tak vlastne skončila pasivita SNS, vyhlásená na začiatku vojny 5. augusta 1914 predsedníctvom strany. Matúš Dula v obežníku, zvolávajúcom poradu, uviedol, že stranu „ochromilo, ale nezabilo ani dunenie blízkych diel, ani zúrivé nástrahy, ktorým sme menovite počiatkom vypuknutia terajšej vojny zo strany našich protivníkov vystavení boli“. Podľa Dulu druhé politické strany, ktoré na začiatku vojny tiež zastavili svoju činnosť, už ju obnovili, a preto treba, aby aj SNS ich príklad nasledovala.

V tomto duchu potom pokračovali aktivity popredných slovenských dejateľov a k myšlienke vytvorenia Slovenskej národnej rady (SNR) ako vrcholného orgánu, v ktorom by boli zastúpené všetky politické strany a prúdy na Slovensku, sa postupne prihlásili všetky slovenské politické prúdy a smery. Predpokladalo sa, že otázka založenia SNR sa vyrieši na augustových slávnostiach v Turčianskom Svätom Martine, ktoré na 27. augusta 1918 zvolali Slovenská muzeálna spoločnosť a ženský spolok Živena, ale uhorská vláda akciu nepovolila. Preto sa 12. septembra 1918 uskutočnila v Budapešti súkromná porada slovenských predstaviteľov, o ktorej Dula 23. septembra informoval v obežníku. Hlavným bodom bolo zriadenie Národnej rady (SNR). Pôvodná kandidátka obsahovala len trinásť mien, ale po konzultáciách Slovenskej národnej strany a Slovenskej ľudovej strany bol počet navrhovaných členov rozšírený na pätnásť. K schváleniu SNR došlo potom na martinskom zhromaždení, ktoré 30. októbra schválilo aj Deklaráciu slovenského národa. Pretože pôvodný tajomník SNS Jozef Gregor-Tajovský sa počas svojho pôsobenia na východnom fronte v radoch rakúsko-uhorskej armády dostal do ruského zajatia a potom vstúpil do československých légií v Rusku, martinská porada 24. mája 1918 určila, aby sa s rímskokatolíckym farárom v Bacúrove Karolom Antonom Medveckým (1875–1937) rokovalo o tom, či by uvedenú funkciu neprijal on. Medvecký sa tejto funkcie ujal v septembri 1918 a Dulove obežníky o budapeštianskej porade a prípravách na utvorenie SNR už rozosielal on.

Hlinka ako jeden z martinských deklarantov získaval ľud pre nový česko-slovenský štát a postavil sa aj proti maďarónskemu ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Csernochovi, ktorý vyzýval slovenské katolícke duchovenstvo, aby zachovalo vernosť Uhorsku. Koncom januára 1919 bol v Prahe na zasadnutiach Revolučného národného zhromaždenia, vrátil sa údajne sklamaný. Uvádza sa to však len podľa nepresného svedectva Jána Mudroňa (1866–1926), syna Pavla Mudroňa, pôvodne člena Slovenskej národnej strany, od roku 1920 člena Slovenskej ľudovej strany a senátora Národného zhromaždenia, ktorý v Slovenskom denníku 12. augusta 1922 uviedol, že vraj Hlinka vyhlásil: „Janko, mal si pravdu... Ich cieľom je počeštenie, a to úplne surovými, hrubými prostriedkami, akými ani Maďari nepracovali.“ Dôveryhodnosť týchto slov však spochybňuje jeho údaj, že preto Hlinka považoval za potrebné založiť Slovenskú ľudovú stranu. Ako je totiž všeobecne dobre známe, Slovenskú ľudovú stranu obnovil Hlinka už v roku 1913 (po jej založení už v roku 1905, neskôr jej predstavitelia aj Hlinka pôsobili v Slovenskej národnej strane, z ktorej Hlinka po roztržke vystúpil v roku 1913), teda nie v rokoch 1918–1919, ako to tvrdí Mudroň.

Isteže ani Československá republika nebola bez chýb, tak ako nebol a nie je bez nedostatkov žiadny štátny útvar. V minulosti a ani v našej súčasnosti. Ale v porovnaní so svojím okolím Československá republika obstála vtedy a pri objektívnom pohľade nezastrenom ideologickým alebo netolerantným úzko národnostným hľadiskom obstojí aj pred súdom dejín aj s odstupom času.

Hlinka bol kňaz a súčasne aj politik. Zatiaľ čo žiadny človek, navyše kňaz, by sa nemal unášať demagógiou, klamstvami a nepravdou, u politika sú to bežné pracovné metódy v minulosti aj v súčasnosti. Hlinka po vzniku Československa často vystupoval proti československej vzájomnosti, legionárom, Sokolu, českým učiteľom na Slovensku atď. V tom sa ho snažil brzdiť aj Anton Štefánek, vedúci referátu školstva, ktorý mu priamo vytkol, že ako „velebný pán“ nemá dobré informácie o Učiteľskom ústave v Modre ani o ďalších skutočnostiach, ba že aj vedome klame.

A v tomto zmysle, treba uviesť, že Andrej Hlinka bol viac politik ako kňaz. Na to, ako mu česko-slovenská orientácia pomohla dostať sa do popredia, ako ho Česi v časoch Uhorska podporovali aj materiálne, veľmi skoro zabudol. Zabudol aj na to, že „tisícročné maďarské manželstvo“ malo dosť času na korigovanie problémov, ale „česko-slovenské manželstvo“ vo svojej prvej fáze trvalo iba necelých dvadsať rokov. A to pri uvedomení si toho, čo Československo (1918–1938) pre Slovákov v porovnaní s Uhorskom znamenalo, vôbec nie je zlé skóre.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 2/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.