Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 2 > Ferdinand Vrábel: Sto rokov sibírskej anabázy: spomienky a pietné akty

Ferdinand Vrábel

Sto rokov sibírskej anabázy: spomienky a pietné akty

Bitka pri Bachmači (7.–13. marca 1918) bola po zborovskej bitke (2. júla 1917) jedným z najdôležitejších bojových stretov čs. légií v Rusku a vďaka hrdinstvu jednotiek novoutvorenej druhej divízie (6. a 7. strelecký pluk), 4. streleckého pluku z prvej divízie a časti 1. záložného pluku sa podarilo pri ústupových bojoch úspešne navagónovať Čs. armádny zbor v Rusku, čím sa začala slávna anabáza čs. légií z Ukrajiny až do Vladivostoku.

Po boľševickej revolúcii v Rusku a uzavretí separátneho mieru medzi Sovietskym Ruskom a Ústrednými mocnosťami v Breste Litovskom 3. marca 1918 hrozilo Čs. armádnemu zboru v Rusku odrezanie a zajatie postupujúcimi nemeckými jednotkami, ktoré si zavolali na pomoc proti boľševikom ukrajinskí predstavitelia. Vedenie čs. jednotiek rozhodlo preto o evakuácii na východ. V Bachmači (170 km na východ od Kyjeva), ktorý bol dôležitým železničným uzlom, boli tri železničné stanice. Nemci mali nad čs. jednotkami veľkú prevahu, ale aj tak sa legionárom podarilo udržať Bachmač až do odchodu posledného čs. ešalónu 14. marca 1918. Pri Bachmači sa prvýkrát v légiách zapojili do bojov aj dôstojníci, ktorí do légií vstúpili so svojimi rakúsko-uhorskými hodnosťami, a preto vzbudzovali aj nedôveru. V bojoch sa však plne osvedčili a získali si autoritu do budúcich bojov s boľševikmi. Rekvizíciami získali čs. legionári 50 lokomotív, 11 000 vagónov a utvorili celkom 259 ešalónov. Víťazstvo pri Bachmači však stálo hodne obetí – celkom 85 legionárov padlo alebo sa stali nezvestnými, ďalších vyše dvesto bolo rôzne zranených.

Jeden z hrdinov

Medzi padlými vo Veľkej Doči bol aj Slovák poručík Dušan Hatala z Prietrže pri Brezovej pod Bradlom. Spolu so svojím bratom Milanom sa v roku 1916 dostali na východnom fronte do ruského zajatia, ale nezávisle na sebe, lebo obaja boli na rôznych miestach. Nevediac o sebe, obidvaja bratia vstúpili aj do československého dobrovoľníckeho vojska. Milan Hatala bol jedným z prvých Slovákov, ktorí vstúpili do légií, Dušan v zajatí onemocnel, preto sa prihlásil až neskoršie. Milan Hatala bojoval 2. 7. 2017 aj v bitke pri Zborove a bol tam ranený. Obidvaja bratia sa v Rusku stretli a slúžili v 7. pešom pluku „Tatranskom“. Bojovali potom bok po boku vo viacerých zrážkach a v jednej bitke Dušan zachránil bratovi Milanovi dokonca život. Milan spomínal, že Dušan bol veľmi dobrým stratégom, a preto nechýbal pred útokom na žiadnej bojovej porade.

Viaceré opisy v memoároch našich legionárov sú svedectvami o hrôzach vojny, ale zároveň aj o hrdinstvách Čechov aj Slovákov. Takým prípadom bol aj Dušan Hatala. Jeho smrť opísal ruský legionár Mikuláš Gacek z Dolného Kubína vo svojich Sibírskych zápiskoch (Matica slovenská, Martin 1936) takto: Bratia naši, bratia! Padli ste i za nás mnohých. Svojou krvou ste vykúpili náš voľný odchod na Sibír a do Francúzska... Tam nám zostal i Dušan Hatala... Len nedávno ho boli v Berezani povýšili na práporčíka. Keď prišiel medzi nás od I. divízie v starom, obšúchanom, dlhočiznom šineli (rusky plášť) s pr dlhými rukávmi, s akýmsi plachým pohľadom belasých očí v ohorenej tvári – veľmi nám imponoval. Čosi detsky úprimného, prostého, nežného bolo v celkovom jeho zjave. I hovoril takým hrudným, tlmeným hlasom. Ako rád si porozprával! A keď hovoril o rozviedkach, o boji pod Zborovom, nikdy nehovoril o sebe. Slovo „ja“ sa v jeho slovníku nevyskytovalo. V našej rote už nebolo miesta, zadelili ho do desiatej. No srdce ho i potom ťahalo k nám. S obdivom nám rozprávali o ňom. Ako viedol svoju čatu pod Bachmačom na Nemcov... Pred útokom všade zháňal pušku, a keď nebolo zvyšnej, kdesi vypriadol sekeru... V ľavej ruke revolver, v pravej sekera – tak sa prvý prebil prednou líniou nemeckej obrany... Napravo – naľavo rozdával strašné údery ťažkou sekerou. A dostal sa až do dediny, no tu ho od chrbta prekvapil guľomet so strechy domu, klesol... A naši museli ustúpiť. Ani si ho nemohli pochovať...

Československá obec legionárska odhalila v roku 1928 na jeho rodnom dome v Prietrži pamätnú dosku aj s reliéfom. Na tabuli bol text už len veľmi ťažko čitateľný. Slúži ku cti obyvateľom Prietrže, že na svojho rodáka nezabudli a pred časom dali pamätnú tabuľu Dušana Hatalu obnoviť.

Na Slovensku je to tak...

Na sté výročie bitky československých légií v Bachmači a okolí usporiadala Československá obec legionárska (ČsOL) v spolupráci s ministerstvom obrany Českej republiky národnú púť na miesta bojov spojenú s odhalením nového pomníka padlým legionárom vo Veľkej Doči, Bachmači a okolí a s odhalením pamätnej dosky na budove železničnej stanici Bachmač Kyvskij. V rámci osláv bitky pri Bachmači sa uskutočnil aj slávnostný nástup 73. tankového práporu „Hanáckeho“ Armády ČR v Přáslaviciach, ktorý nadväzuje na tradíciu 6. streleckého pluku Hanáckeho čs. légií v Rusku. Práve tento pluk sa v bojoch pri Bachmači pred sto rokmi vyznamenal spolu so 7. streleckým plukom Tatranským. Zatiaľ čo 6. pluk mal v medzivojnovom období posádku v Olomouci, 7. pluk mal posádku v Nitre. V Olomouci tento pluk pripomína aj pamätná tabuľa s postavou legionára v zimnej uniforme, v Nitre po 7. pluku zostal len názov jednej ulice.

Dôstojnú spomienku v Olomouci uzavreli Bachmačské slávnosti, v rámci ktorých sa konala výstava, prednášky, premietanie dokumentov, ukážky legionárskej výzbroje a výstroja. Účastníci púte odovzdali mestu Olomouc pamätnú stuhu venovanú ČsOL „Bachmač 1918–2018“ a prsť zeme z bojiska v Bachmači.

Škoda, že na Slovensku sa nikto nechopil tejto príležitosti, aby si v Nitre, podobne ako v Olomouci, aspoň malou slávnosťou pripomenuli hrdinstvo a obete príslušníkov 7. streleckého pluku Tatranského – napríklad poručíka Dušana Hatalu alebo Silvestra Brnu, ktorí padli 10. marca 1918 vo Veľkej Doči.

Text k fotografii: Pomník vo Veľkej Doči má špecifickú symboliku – jedna časť pozostáva z koľajníc, ktoré symbolizujú boje o železnicu, ich počet udáva počet padlých legionárov a rôzne dĺžky koľajníc dĺžku ich služby v légiách. Vpravo pamätná tabuľa v Olomouci.

Psáno Pro Listy a týždenník Slovo (www.noveslovo.sk).

Ferdinand Vrábel

Obsah Listů 2/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.