Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 3 > Juraj Buzalka: Slovenská deklarácia tradície Československa

Juraj Buzalka

Slovenská deklarácia tradície Československa

Podľa aktuálnej vládnej iniciatívy by mal byť 30. október jednorazovým štátnym sviatkom. Slovensko by si ním pripomenulo 100. výročie prijatia Deklarácie slovenského národa z 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine, ktorým sa dvesto poväčšine martinských luteránov prihlásilo k Československu. S návrhom nesúhlasila koaličná Slovenská národná strana, ktorá považuje dva sviatky štátnosti – Deň vzniku Slovenskej republiky a Deň Ústavy Slovenskej republiky – za dostatočné. „Výročie Martinskej deklarácie alebo Deklarácie slovenského národa je pamätným dňom, čo plne postačuje,“ uviedla SNS.

Nejde o najhorúcejšiu politickú tému sezóny. Bomby ako nový policajný prezident v úplne prehnitých šatách, panoptikum kandidátov na prezidenta či návrh fašistov o sprísnení interrupcií téma sviatku Československa nemôže prebiť. Martinské výročie však kladie otázky o modernej tradícii slovenskej štátnosti.

Z učebníc vieme, že Československá republika vznikla 28. októbra 1918. Nezávisle od toho sa v Martine zhromaždili regionálni národovci, aby deklarovali želanie oddeliť sa na národnom princípe od uhorskej vlasti a vytvoriť s Čechmi spoločný štát. Štát sa každopádne nevyhlasuje na viackrát, a teda jediný vhodný dátum na štátny sviatok je a vždy bol 28. október. Ako pripomenul historik Dušan Kováč, „Martinskú deklaráciu nespochybňujem, no vznik Československa je pre moderné dejiny najvýznamnejší dátum vôbec... vtedy vzniklo Slovensko.“

Samý štátny sviatok

Odhliadnuc od toho, že jednorazový štátny sviaŹtok sa prieči základnej logike, Slovensko má už dnes päť každoročných štátnych sviatkov. Prvý január je Deň vzniku Slovenskej republiky. Piaty júl je sviatok svätých Cyrila a Metoda, ktorým sa inštaloval mýtus Veľkej Moravy do štátnej ideológie. Významné a akceptované miesto v národnoštátnom kalendáriu má výročie SNP 29. augusta. Ide o jediný sviatok, ktorý napriek slovenskosti v názve, znamenal priame prihlásenie sa k Československu.

Slovensko si tiež pripomína Deň Ústavy prvého septembra. Ide o sviatok, ktorý napriek snahe patriotov doteraz veľmi nezľudovel. V prípade pokusu zvýrazniť význam Martinskej deklarácie – natíska sa otázka, prečo nie napríklad aj Pittsburskej dohody alebo inej udalosti pred vznikom ČSR – ide aj o paradoxnú „nápravu“ či balans prvého septembra 1992. Vtedy sa symbolicky začal rozpad spoločného štátu. Reprezentácia slovenských národných hysterikov prijala Ústavu, na ktorú potom veľká časť z nich s radosťou kašlala.

Pamätníci vedia, že na začiatku prijímania slovenskej ústavy vládni činovníci a národní hysterici pera prahli po odmietnutí čohokoľvek československého. Slovenskú štátnosť dožil aj sviatok 17. novembra. Podľa všetkého sa nijako osobitne československy neprihováral, navyše Deň boja za slobodu a demokraciu bol príliš živý v pamäti súčasníkov. Po údajne tisícročnej maďarskej a českej porobe – odkiaľže počítanej, ak nie od mýtického júlového kúpania sa solúnskych mníchov v Dunaji – 17. november prežil aj vznik slovenskej štátnosti.

Okrem štátnych sviatkov má Slovensko aj desať dní pracovného pokoja, ktoré dotvárajú kolorit sviatkovania. Kalendárium uzatvára internacionálny 1. a 8. máj. Ako do tejto sady zapadá nápad s Martinskou deklaráciou?

Prečo deklarácia?

Sviatkovanie modernej Slovenskej republiky nemá logiku, myšlienku či zmysel, ak zaň samozrejme nepovažujeme fakt, že si hádam každý nájde ten svoj sviatok. Kalendárium tým samozrejme pripomína nejasný dôvod vzniku štátu „pre Slovákov“, ako ho národní hysterici pri vatrách a krojoch v deväťdesiatych rokoch „vybojovali“. Riešenia typu „každému aspoň jeden sviatok“ charakterizujú slovenský politický režim od vzniku samostatnej republiky.

Po štvrťstoročí od vyhlásenia Vzdorčeskoslovenska – ako bola vtedy Slovenská republika národnými hysterikmi prezentovaná a vnímaná – treba už konečne uznať za kľúčový hlavne vznik spoločného štátu, takto nejako konšpirujú na vláde. Pre post-mečiarovských a nacionalistických voličov, na ktorých väčšina legitimity našej vlády stojí, však konečne neprijmeme 28. október za štátny sviatok, ale vymyslíme „slovenskejšiu“ udalosť. Takto „na Fica“ si pripomenieme storočnicu Československa a neurazíme ani nacionalistických voličov.

Pravdepodobnejšia je však menej politická interpretácia a to, že ide o pokus zo zúfalstva, ktorým vládny Smer skúša prekryť iné témy. Desivé je napríklad pôsobenie bývalého ministra vnútra, ktorý je okrem podvodov pri obstarávaniach, ovplyvňovania polície a úplného krachu reformy verejnej správy podozrivý aj z pašovania ľudí pre totalitný Vietnam.

Samostatná kapitola je poznanie, že až dnes, keď má republika sto rokov, došlo slovenským vládcom, že bez založenia Československa by nebolo republiky slovenskej. Ešteže sa poslanci môžu ukájať takými tradíciami, ako je boj za „tradičnú rodinu“ (doteraz sa hanbia priznať, že fakticky bránia modernú nukleárnu rodinu), tradičné náboženstvo (doteraz nechápu, že konzervatívec nemusí byť devótny katolík a veriaci môže byť liberál) a hopkanie v odevoch agrárnych samozásobiteľov, ten milovaný folklór!

Odmietnutím plnohodnotného 28. októbra preto slovenská politika zostáva na polceste emancipácie. Je už síce ďalej ako pri tupom hľadení do vatier zvrchovanosti bez rozmyslu, načo tá slovenská štátnosť vlastne je, ale stále ďaleko od uvedomenia si potreby ideálu liberálno-demokratického štátu, ktorý v našich zemepisných šírkach inú tradíciu ako československú jednoducho nepozná.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 3/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.