Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 4 > Juraj Buzalka: Os postsocialistickej generácie

Juraj Buzalka

Os postsocialistickej generácie

Časopis OS – Fórum občianskej spoločnosti vznikol v roku 1997 vo vydavateľstve, ktoré sa od roku 1991 rýchlo stalo kľúčovou intelektuálnou inštitúciou na Slovensku. Pred niekoľkými mesiacmi prestalo existovať a jeho produkciu čiastočne prebralo vydavateľstvo Absynt.

Ambíciou majiteľa a vydavateľa Lászlóa Szigetiho bolo vydávať kvalitnú tvorbu v duchu najlepších osvieteneckých tradícii Európy. Vydavateľstvo úspešne vypĺňalo medzeru najmä prekladmi kľúčových diel svetovej štátovedy, sociálnej či kultúrnej kritiky, politológie i geopolitiky. Podporovalo však aj domácu esejistickú tvorbu a najvýznamnejšie sa do verejnej debaty zapísalo práve vydávaním fóra občianskej spoločnosti, mesačníka OS.

V hviezdnom období sa časopis predával v desaťtisícových nákladoch. Po silných počiatočných rokoch, v ktorých sa stal hlavným diskusným fórom progresívnej a antinacionalistickej intelektuálnej komunity na Slovensku, sa zmenšil do menej čítanej a menej pravidelnej zbierky esejí, aby po chvíľkovej obnove na prelome nultých a desiatych rokov dvadsiateho prvého storočia prestal vychádzať úplne.

Dlhodobou snahou kozmopolitnejšej a proeurópskej časti slovenských intelektuálov, združených najmä vo Fóre inteligencie Slovenska, ktorému predsedal Rudolf Chmel, bolo vydávať liberálny týždenník. Tak vznikli Stredoeurópske noviny, ktoré vychádzali počas piatich rokov od roku 1995 ako príloha vedúcich denníkov višegrádskych krajín Gazety Wyborczej, Magyar Hírlapu, Lidových novinSME. Myšlienkovo bol rozšírením týchto snáh mesačník OS.

Za prvé dva-tri roky existencie sa časopis stihol stať tým, čo možno nazvať ideovou osou prinajmenšom jednej postsocialistickej generácie. Táto generácia zažila politické dospievanie na univerzitách samostatnej Slovenskej republiky v čase mečiarizmu (1994–1998), no detstvo a ranú mladosť si pamätá zo socialistického i postsocialistického Československa. Na prelome druhého a tretieho desaťročia aktuálneho storočia preberá kľúčové pozície v spoločnosti.

Prvé číslo OS-i si autor tejto úvahy kúpil v ktorýsi aprílový deň roku 1997 v novinovom stánku pri konečnej autobusov v bratislavskej Mlynskej doline. Časopis vyšiel na novinovom papieri vo formáte A4, na titulke mal karikatúru medveďa, symbolizujúceho mocenské ambície autokratického Ruska v strednej Európe, kontrapunktu k Európskej únii ako symbolu liberálneho poriadku. Číslo bolo vložené do populárneho opozičného denníka SME. Jeden z členov vtedy študujúcej generácie s odstupom času povedal:

„OS bola v tom čase (1997–8, pozn. JB), keď zakapal Kultúrny život (po prevzatí nacionalistami v r. 1993, pozn. JB) všetko. OS bola najlepšie, čo sa tu vydávalo, veď nič poriadne vtedy nebolo, v tom mečiarovskom humuse... Bol to vtedy nový typ časopisu... Zlom nastal po roku 1998. Asi sme mali pocit, že už je sloboda, OS upadla.“

Časopis prinášal texty, ktoré študentská generácia chcela a potrebovala čítať. Bolo treba rozobrať celé dvadsiate storočie doslova v niekoľkých číslach, keďže doba nepriala dlhodobému pobytu v knižniciach, a keby aj priala, aj tak v nich ešte chýbali komplexné práce, vďaka ktorým by sa dalo rozumieť rastu nacionalizmu či úspechu populizmu.

Rubrika Pach mesta, eseje Ľubomíra Liptáka, diskusie a rozhovory na spoločensko-historické témy formovali nielen „Husákove deti“. Pre starších bol časopis vítanou príležitosťou rozviesť polemiky, ktoré neboli možné predtým alebo nebol na ne adekvátne veľkorysý priestor. Navyše ponúkal pohľad na „neekonomické“ témy liberalizmu, keďže prím v určovaní trendu v nenacionalistickej publicistike v tom čase hrali voľnotrhovo ekonomizujúci publicisti. Štátom podporovanej nacionalistickej a šovinistickej tvorby bolo v tom čase samozrejme viac. Aj preto treba vtedajšie spojenie progresívnych síl, ktoré vtedy reprezentovali stredopraví konzervatívci, ľavicoví aj ekonomickí liberáli, vnímať s porozumením. Boj s populizmom a nacionalizmom zostáva pre všetky prúdy kľúčový dodnes.

V Osi vychádzali štúdie na rôzne témy, recenzie na knihy, rozhovory i úvahy, o ktorých sa potom bežne diskutovalo v kaviarňach. Časť študentskej generácie vášnivo riešila otázky kultúry, identity i geopolitiky, vtedy nových prístupov k téme sociálnej a kultúrnej pamäte, i súradnice politického myslenia a štátovedy. Výhodou bolo, že s viaŹcerými vtedajšími autormi OS-i, ba aj s redaktormi Gindlom či Chmelom bolo možné v kaviarni aj osobne diskutovať a napríklad nacionalistom, ktorých tvorba v štátom dotovaných médiách bola široko rozšírená, bolo možné vynadať. Publikovať v „Oske“ bolo skrátka prestíž.

OS de facto tvorili tri osobnosti. Rozhľadený a ideovo zorientovaný vydavateľ László Szigeti pre časopis prinášal nielen špecifickú optiku intelektuála s menšinovou skúsenosťou, prekročeného cez Dunaj i Moravu, ale aj záľubu v právnej filozofii a konštitucionalizme. Známy literárny vedec a neskorší politik Rudolf Chmel, vďaka ktorému časopis získal akademický kredit a ponor do literárnych dejín strednej Európy, zároveň reprezentoval širšiu nenacionalistickú intelektuálnu komunitu verejne činných Slovákov. Tretím do partie bol profesionálny novinár a duchovný pokračovateľ ľavicových ideálov konca šesťŹdesiatych rokov Eugen Gindl. Vďaka nemu mal časopis vysokú profesionálnu úroveň, bol čítavý a zručne redigovaný. Časopis bol od začiatku koncipovaný „stredoeurópsky“, vedome bojoval proti nacionalizmu, najmä poctivým pomenovávaním vtedy ťaživej slovensko-maďarskej relácie, a za akútny „návrat do Európy“.

Všetko dôležité pri tvorbe časopisu sa odohrávalo v redakcii Kalligramu na Staromestskej ulici v Bratislave. Malá kancelária vydavateľa bola skutočným miestom intelektuálnych debát, vždy otvorená pre okoloidúcich, ktorí boli ponúknutí kávou a pri odchode počastovaní knižkami. V tej istej nenápadnej obytnej budove vtedy sídlili napríklad Nadácia Charty 77, redakcia Rádia Slobodná Európa, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku i Nadácia Otvorenej spoločnosti. Práve jej podpora bola pre existenciu časopisu kľúčová.

V skorom postkomunistickom a nacionalistickom čase OS prinášala avantgardu, hoci z dnešného pohľadu išlo o štandardnú a kultivovanú liberálnu diskusiu. V tom čase existovalo málo nezávislých médií, štát bol pod kontrolou vtedajšej moci, kozmopolitná akadémia bola v plienkach, reprezentovaná iba ak osamelými jednotlivcami, doma ešte nebola prvá generácia vonku študujúcich rodákov – žiadna veľká vlna návratov sa mimochodom nekonala dodnes –, a tak OS v mnohom nahrádzala intelektuálnu debatu, ktorá by v štandardných pomeroch prebiehala na akademickej pôde a verejnoprávnych médiách.

Budoval sa vtedy aj akýsi urbánny romantizmus – že (malo)mestská kultúra, tak často sýtiaca reakcionárske myšlienky, je v našich zemepisných šírkach základom pre liberálne cnosti – aj keď trend bol jasne progresívny. Ako pri inej príležitosti – vo vzťahu k liberálnej strane – pripomenul Rudolf Chmel (v odpovediach Mirke Kernovej v denníku SME) – slovenská spoločnosť sa v emancipačnom procese nesústredila na liberálnu demokraciu. V centre jej pozornosti boli princípy kresťansko-konzervatívneho charakteru a národnej emancipácie. „Liberalizmus sa od Štúra pokladal u nás a v mnohých ohľadoch sa dodnes pokladá za hriech, tak v kresťansko-konzervatívnom názore, ako v socialistickom a komunistickom.“

Nebola to však ani zďaleka „dejinná neliŹberálnosť“ Slovákov, ktorá spôsobila zánik časopisu. Podľa zlých hlasov zanikla OS z dôvodu nezvládnutého riadenia, nedostatku financií či ako dôsledok technologických zmien po nástupe internetu. Aj tieto faktory isto zohrávali nejakú úlohu. Podstatnejší dôvod však bolo to, čo pre potreby tejto úvahy nazývam „únava z liberalizmu“. „Automat slobody“ a nástup do štátnych služieb, ktorý nastal po mečiarizme v prípade mnohých prívržencov a tvorcov OS (napríklad šéfredaktor Chmel sa stal ministrom kultúry), učičíkal aj inak čujných intelektuálov. Za tento obrat Kalligram či redakcia OS vôbec nemohli. To je však už iná kapitola, či, do akej miery a ako často je slovenská postsocialistická spoločnosť schopná vygenerovať ambicióznu elitu, ktorá dokáže meniť štát. Zatiaľ ambicióznu generáciu dzuridnovského obdobia, ktorá pohla Slovenskom, žiadna ďalšia generácia nedokázala plnohodnotne nahradiť. Žeby tá nastupujúca, odchovaná OS-ou a Kalligramom, znamenala zmenu?

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.