Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 5 > Juraj Buzalka: Československo ako politická činnosť

Juraj Buzalka

Československo ako politická činnosť

Päťročný syn sa ma pri pohľade na kostol z deviateho storočia na pobeží Dalmácie, ktorý vyrástol v jednej časti rímskeho fóra, spýtal, či tu prebehla vojna. Predrománska stavba, obkolesená antickými ruinami, bola archeologickým múzeom. Vojna tu však neďaleko v čase i priestore bola, odpovedám, a súčasní obyvatelia kraja boli do nej poriadne namočení.

Presne pred dvadsiatimi tromi rokmi (v auguste 1995), pokračujem s vysvetlením, napríklad neďaleko začala najväčšia pozemná vojenská operácia v Európe od skončenia druhej svetovej vojny. Jej cieľom bolo pokračovanie vyháňania obyvateľov na základe národnosti. Iba v dôsledku tejto jedinej operácie zvanej Búrka napríklad muselo opustiť svoje domovy 150 až 200 tisíc ľudí, nehovoriac o státisícoch iných, ktorí boli vyhnaní alebo zabití v bývalej federatívnej republike Juhoslávie, od začiatku deväťdesiatych rokov.

Tragédia funkčnej juhoslovanskej federácia často slúži ako negatívny príklad rozpadu po línii národného primitivizmu. Vinná bola vädnúca geopolitika po studenej vojne. Sám nacionalizmus mal vraj balkánske podoby, vyplývajúce zo živej pamäte etnického mäsiarŹstva počas druhej svetovej vojny.

Ekonomický úpadok a vysoká inflácia bol ďalší zárodok problémov. Federatívne usporiadanie Juhoslávie počas hlbokého socializmu vraj dávno zvýrazňovalo odstredivé sily. Historické rozdiely v rozvoji jednotlivých častí federácie boli vraj časovým spínačom národných napätí. Päťročný sa však logicky pýta, že to všetko ešte predsa nebol dôvod na vojnu.

Odpovedám, že ľudia boli veľmi hlúpi a necitliví, zničili si vlastné bývanie a vzťahy. Ich primitívna nadutosť nad vlajkami, folklórom a kamenistou pôdou porazila civilizačné návyky, prebudila ľudský zverinec a najväčší bezškrupulózni darebáci to všetko v oblekoch a s krvavou penou na ústach riadili. Potom som sa zamyslel...

... pocit najtupšej kmeňovej výlučnosti vytryskne kdekoľvek a kedykoľvek, napríklad v auguste 2018 pri fanúšikoch Slovana, ktorých nechali viedenskí policajti radšej vystúpiť na koľajnice, aby ich nemuseli pustiť na štadión. Alebo holopupkáčski primitívi z Detvy, ktorí sa v septembri pobili na hokejovom zápase v Miškovci. Ako veľmi iné je správanie národných debilov na strednom toku Dunaja a na Balkáne?

Rozdelenie Československa mnohí považujú za opak rozpadu Juhoslávie. Bol vraj pokojný, mierový, konsenzuálny. Drvivá väčšina obyvateľov rozdelením fakticky nič nezískala, ale v oboch poloviciach sa masy a ich lídri tvária, akoby dosiahli vrchol blaha. V Juhoslávii si aspoň môžu povedať, že vďaka vojne si vybojovali národnú slobodu... Škaredé sochy nacionalistických lídrov, pamätné tabule obetí, ktoré zamlčiavajú obete „tých druhých“, jačanie pod národnými vlajkami, toho sú Čechoslováci viac-menej ušetrení.

Významný analytik modernej spoločnosti, bojovník za kritický racionalizmus a obranca osvietenského univerzalizmu Ernest Gellner začal uvažovať o fóbiách modernity aj na základe skúseností z dospievania v Československu medzivojnového obdobia. Štát jeho detstva bol z hľadiska etnickej plurality menšou verziou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie, na ktorej troskách vyrástol.

Gellnerova metafora o agrárnom pluralizme, ktorého presieťované skupinové lojality a priepustné hranice pripodobnil k nejasne ohraničeným mnohofarebným plochám obrazov rakúskeho maliara Oskara Kokoschku a moderné usporiadanie spoločností do národných kultúr, ktoré reprezentujú ostro ohraničené plochy malieb talianskeho majstra Amedea Modiglianiho, je presná dodnes.

Model koexistencie rôznorodého obyvateľstva sa napriek postupujúcemu a zdanlivo nezvratnému vzoru „Modigliani“ v prípade medzivojnového Československa prejavil ako funkčný. Platí to napriek tomu, že viacerí teoretici demokracie považujú multietnickú toleranciu – ako bola do istej miery praktizovaná aj v menej demokratických stredoeurópskych krajinách medzivojnového obdobia ako Poľsko, Maďarsko či Juhoslávia – za nerealizovateľnú v podmienkach štátov jedného národa.

Podobne slávna metafora ako Kokoschka versus Modigliani je aj Gellnerov opis vzniku národných štátov. Modernizujúci sa pluralitný štát – agrárna Megalománia – presadzuje homogenizáciu rôznorodej populácie. Jeden jazyk a jedna kultúra sú potrebné pre fungovanie moderného vojska, štátneho aparátu i rastúcich fabrík. Reakcia u tých, ktorí boli zbavení možnosti praktizovať kultúru, ktorú považovali za svoju, na všetkých úrovniach bola okamžitá. Model vysokej kultúry inšpiroval aj ich program. Vymysleli malú, avšak slávnu a hrdinskú Ruritániu.

Na troskách habsburskej Megalománie vtedy vzniklo niekoľko Ruritánií, vrátane tej juhoslovanskej a československej. Tá druhá sa od iných líšila v jedinom, a to v intenzívnejšej snahe o praktizovanie emancipačného a progresívneho ideálu. Podľa dominantného naratívu by sa dalo tvrdiť, že rozdelenie Československa malo zmysel. Milovníci tejto schémy ignorujú fakt, že ide iba o potvrdenie chronológie ex post, nie o zohľadnenie príčinných súvislostí a rolí aktérov.

Súčasnou selankou tiež relativizujú hlavný zmysel rozdelenia. Veď keď si tak dobre rozumieme a darí sa nám? Akoby tvrdili, že bolo prirodzené, dobré a správne prejsť komunizmom či fašizmom, aby sme dnes mali demokraciu! Znamená to jediné, a to že z odstupu štvrťstoročia je veľká hlúposť tvrdiť, že historický a politický fakt rozdelenia Československa – aj jeho vzniku a metamorfóz – bola nevyhnutne dobrá, správna a prirodzená vec.

Keďže nenastal koniec manipulácií a zneužívania minulosti, ako sme si naivne mysleli po páde socializmu, rastie význam pamäte demokratickej spoločnosti. Ideál prvej republiky – akokoľvek sa líši od vtedajšej reality a akokoľvek sa o jeho pravdivosti sporia zakomplexovaní národovci – je pre demokraciu u nás nenahraditeľný. Netreba sa hanbiť povedať, že pamäť Československa je pre nás permanentná a vedomá politická činnosť!

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 5/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.