Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 5 > Ferdinand Vrábel: Deklarácia slovenského národa

Ferdinand Vrábel

Deklarácia slovenského národa

Pred sto rokmi došlo v Turčianskom Svätom Martine k udalostiam, ktoré dokladajú, že aj Slováci chceli vytvoriť spolu s Čechmi spoločný štát – Československú republiku. Je to o to významnejšie, že slovenskí politici, ktorí sa koncom októbra 1918 zhromaždili v tomto slovenskom kultúrnom a politickom centre, o udalostiach v Prahe a o vyhlásení Československej republiky nevedeli.

Dňa 30. októbra 1918 prijali na zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine Deklaráciu slovenského národa (nazývanú aj Martinská deklarácia). Týmto dokumentom sa účastníci zhromaždenia prihlásili k samourčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu (SNR) ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

Rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula Andrássy 27. októbra 1918 oznámil nótou americkému prezidentovi, že Rakúsko-Uhorsko prijíma podmienky na uzavretie mieru a je ochotné rokovať o prímerí. Faktická kapitulácia Rakúsko-Uhorska viedla v Čechách k búrlivým demonštráciám a 28. októbra 1918 vydal pražský Československý národný výbor vyhlásenie o vzniku samostatného česko-slovenského štátu a kodifikoval ho zákonom. Oba akty podpísal aj slovenský zástupca Vavro Šrobár, ktorý bol práve v Prahe.

Celkom nezávisle od udalostí v Čechách sa 29. októbra 1918 začalo v budove Tatrabanky v Turčianskom Svätom Martine schádzať vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov z celého Slovenska. Účastníci deklaračného zhromaždenia nemali s Prahou spojenie a o tamojších udalostiach neboli informovaní. Uhorské úrady v snahe nestratiť nad situáciou kontrolu povolali do Martina časť 15. vlastibraneckého/honvédskeho pluku z Levíc.

Prijatiu deklarácie prechádzala dôverná porada v predpoludňajších hodinách, na ktorej sa ešte diskutovalo, či má byť vôbec prijatá verejná deklarácia a aký má mať charakter. Proti prijatiu hovorila najmä neistota z ďalšieho vývoja, tj. či budú víťazné veľmoci ochotné uznať okrem obnovenia samostatného českého štátu aj odčlenenie Slovenska od Uhorska. Ivan Dérer, ktorý na poslednú chvíľu pricestoval z Viedne, tlmočil odporúčanie českej delegácie, aby Slováci neunáhlili jednoznačné vyjadrenie za spoločný štát a vyjadrovali sa zatiaľ radšej hmlisto. Toto väčšina delegátov odmietla a ako základ budúcej deklarácie prijali návrh modranského evanjelického kňaza Samuela Zocha, ktorý sa mal štylisticky upraviť. Za jednoznačné vyjadrenie tiež hovorila tendencia rakúskej a maďarskej propagandy, ktorá v zahraničí zdôrazňovala lojalitu Slovákov k monarchii, rešp. k Uhorsku. O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv predseda zhromaždenia a predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula referoval o situácii a potom sa prešlo k ustanoveniu Slovenskej národnej rady. Andrej Hlinka ako prvý rečník vyzval Slovákov k jednote a k rozšíreniu kandidátky. Napokon zhromaždenie ustanovilo podľa pôvodného návrhu 20člennú Slovenskú národnú radu (v dobovom texte deklarácie tiež pod názvom Národná rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa), pripravenú už od 12. 9. 1918, a jej 12členný výkonný výbor, z ktorého väčšinu tvorili nečlenovia SNR. Následne zhromaždenie prijalo samotnú deklaráciu.

Schválený text deklarácie pred jeho publikovaním upravili na návrh Milana Hodžu, ktorý pricestoval neskoro večer z Budapešti, avšak ani on o vyhlásení Československej republiky ešte nevedel. Na základe jeho úprav bola vypustená požiadavka na samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii, aby úsilie Čechov a Slovákov v zahraničí pôsobilo jednotne, a doplnil sa odkaz na uznanie zásad amerického prezidenta Woodrowa Wilsona v Andrássyho nóte.

Deklarácia bola prijatá ako samostatný štátoprávny akt slovenského národa, ktorým Slováci oficiálne rušili zväzok s Uhorskom, a to nezávisle na udalostiach v Prahe. Predstavuje jeden zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu. S odkazom na predchádzajúcu maďarizačnú politiku zhromaždenie odmietlo akékoľvek právomoci uhorskej vlády na Slovensku. Za jediný zvrchovaný orgán, ktorý bol oprávnený vystupovať v mene slovenského národa, bola prehlásená Slovenská národná rada. Slováci sa prihlásili k samourčovaciemu právu československého národa, čím vyjadrili požiadavku vytvorenia spoločného štátu. Týmto dodali legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik Československa a zároveň legitimizovali budúce obsadzovanie Slovenska domácimi a zahraničnými československými jednotkami – československými légiami z Talianska a Francúzska. Deklarácia ďalej požadovala okamžité ukončenie vojny.

Dokument používa striedavo pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Termín „česko-slovenský národ“ treba v tejto súvislosti chápať v politickom, nie v etnickom význame a v kontexte požiadavky na utvorenie spoločného štátu. Takáto formulácia bola zvolená aj z taktických dôvodov, aby bola v súlade s argumentáciou česko-slovenského zahraničného a domáceho českého odboja a nekomplikovala zdôvodňovanie vzniku československého štátu v zahraničí.

Deklarácia sa v medzivojnovom období stala predmetom prudkých sporov. Najviac sa spomínala údajná tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a českých krajín.

Je veľmi zvláštne, že informáciu o tejto údajnej tajnej klauzule Martinskej deklaŹrácie uverejnil v novoročnom čísle denníka Slovák v roku 1928 Dr. Vojtech Tuka, poslanec HSĽS, v rozsiahlom článku s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie s podtitulom Štátnofilozofická úvaha. Tuka pritom samozrejme na martinskom deklaračnom zhromaždení nebol, lebo vtedy bol ešte veľkým maďarským vlastencom v Prešporku, alebo podľa neho skôr v Pozsoni, neskoršej Bratislave.

Podľa tejto Tukovej úvahy ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajného dodatku k Martinskej deklarácii prestane na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov a nastane bezprávny stav – vacuum iuris. Tukovo tvrdenie, ktoré nemohol doložiť žiadnym relevantným dokumentom, vyvolalo škandál a súdny proces proti Tukovi, ktorý skončil jeho odsúdením a dlhým väznením; existencia takéhoto dodatku nebola nikdy preukázaná.

Pokiaľ ide o samotný text deklarácie, pochybnosti boli umocnené tým, že zápisnice zo zhromaždenia sa stratili a nie sú dodnes známe. Viacerí priami účastníci, vrátane jedného zo zvolených zapisovateľov a tajomníka SNR Karola Antona Medveckého, tvrdenia o existencii nejakej tajnej klauzuly odmietali.

Ďalšie pochybnosti vyvolali aj zmeny textu deklarácie Milanom Hodžom (schválené iba redakčnou radou a nie celým zhromaždením, pretože väčšina deklarantov sa už rozišla domov), ktoré však nemali zásadný vplyv na použitú terminológiu ani na význam deklarácie.

Niektorí signatári neskôr uverejnený kaligrafický text deklarácie označili za „falzifikát“ – teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali. Kritizovalo sa aj zloženie zhromaždenia – veľkú prevahu mali osoby z Turčianskeho Svätého Martina a jeho okolia a príliš veľa členov patrilo k evanjelikom, pričom väčšina obyvateľov Slovenska bola katolícka.

Medzi najvýznamnejších signatárov deklarácie patrili Matúš Dula, Samuel Zoch, Andrej Hlinka, Ferdiš Juriga, Vavro Šrobár, Emanuel Lehocký, Ivan Daxner, Metod Bella, Emil Stodola, Pavel Blaho, Ľudovít Okánik, Ján Vojtaššák, Karol Stodola, Jur Janoška, Fedor Houdek, Ľudovít Bazovský, Karol Anton Medvecký, Oto Škrovina, Rudolf Markovič a ďalší poprední slovenskí vlastenci.

Aj keď sa v Československej republike nenaplnili úplne politické ambície slovenského národa, demokratický systém štátu, občianske a sociálne práva vysoko prekročili dovtedajšie pomery, v ktorých Slováci v Uhorsku žili. Ako uviedli autori monografie Martinská deklarácia, prijatie deklarácie 30. októbra 1918 predstavuje najväčší historický medzník v našich dejinách 20. storočia.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 5/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.