Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 6 > Ferdinand Vrábel: Prvý predseda prvej „dočasnej“ slovenskej vlády

Ferdinand Vrábel

Prvý predseda prvej „dočasnej“ slovenskej vlády

Ak by ste sa opýtali priemerne vzdelaného Slováka na to, kto bol prvým predsedom prvej slovenskej vlády, asi by ste ho uviedli do nemalých rozpakov. Asi len málokto by uviedol, že ním bol MUDr. Vavro/Vavrinec Ján Šrobár (9. 8. 1867–6. 12. 1950). Bola to nielen významná postava slovenskej a československej politiky, publicistiky a národnej osvety, ale aj ten prvý predseda prvej slovenskej, aj keď len „dočasnej“ tzv. skalickej vlády.

Pochádzal z Liskovej pri Ružomberku z 12detnej roľníckej rodiny. Počas silnejúcej maďarizácie ho pre panslavizmus vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku. Naposledy študoval v Levoči, maturoval však v Přerove. Potom študoval medicínu v Prahe, kde sa zapojil do spolku slovenských študentov Detvan (okrem iných tam vtedy boli aj Jozef Gregor Tajovský a M. R. Štefánik) a dostal sa do kontaktu s profesorom T. G. Masarykom, ktorý mal rozhodujúci vplyv na jeho ideový vývoj.

V roku 1898 spolu s Pavlom Blahom, tiež medikom, študujúcim vo Viedni, začal vydávať časopis Hlas (do roku 1904). Šrobár do časopisu písal kritické články, v ktorých poukazoval nielen na maďarizačnú politiku uhorskej vlády, ale aj na konzervativizmus martinského vedenia Slovenskej národnej strany (Pavel Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský atď.). Ako sám napísal vo svojich pamätiach, Masaryk bol asi prvý, ktorý poukázal na nesprávny rusofilský, lepšie rečeno cárofilský smer našej slovenskej politiky... Otcovia hovorili, že Rus pomôže, mladík vyšlý z českej školy na sebe samom skúsil, že pomohol Čech. Kto tu má pravdu?

V roku 1906 kandidoval Šrobár do uhorského snemu za Ružomberok. Jeho hlavným kortešom – volebným agitátorom bol Andrej Hlinka, s ktorým sa vtedy ešte priatelil a navzájom sa oslovovali „drahý brat“. Voľby dopadli v jeho neprospech, ale Hlinka a Šrobár spolu s niekoľkými najaktívnejšími prívržencami čelili po voľbách obvineniu z podnecovania proti maďarskej národnosti. Proces proti Hlinkovi a spol. prebiehal v Ružomberku od 26. novembra do 6. decembra 1906, Hlinku odsúdili na 2 roky štátneho väzenia, Šrobára na 1 rok, niekoľkých ďalších slovenských národovcov na kratšie tresty.

Po odpykaní trestu v Segedíne sa Šrobár vrátil do Ružomberka, kde mal súkromnú lekársku prax. Chudobných liečil za minimálne poplatky alebo celkom zadarmo a venoval sa aj osvetovej „drobnej práci“ medzi ľudom. Počas prvej svetovej vojny ho sledovali, ale napriek tomu spolupracoval s českými politikmi združenými v tajnej odbojovej organizácii Maffia, ktorá dohodovým spojencom dodávala rôzne informácie z Rakúsko-Uhorska.

Významné bolo Šrobárovo vystúpenie na prvomájovom zhromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši 1. mája 1918. Vo svojom prejave poukázal na to, že aj uhorská vetva československého kmeňa si nárokuje právo na samourčenie. Niektoré noviny namiesto tohto pojmu uviedli, že si to žiadajú Slováci alebo slovenský národ, české noviny napísali v duchu vtedajšej terminológie „československý národ“. Šrobár sa 24. mája 1918 zúčastnil aj na dôvernej porade slovenských predstaviteľov v Turčianskom Sv. Martine, kde Andrej Hlinka povedal známe slová o potrebe rozísť sa s Maďarmi a orientovať sa na česko-slovenskú spoluprácu.

Uhorské úrady zaviedli proti Šrobárovi vyšetrovanie a 14. augusta 1918 ho internovali v Cegléde. V októbri 1918 Šrobár požiadal o dovolenku, ktorú mu na počudovanie Maďari aj dali, a tak sa 28. októbra ocitol v Prahe, kde pri vyhlásení Československej republiky zastupoval Slovákov a zaradil sa tak medzi piatich „mužov októbra“ (Antonín Švehla, Alois Rašín, Jiří Stříbrný, František Soukup a Vavro Šrobár).

Udalosti júna 1919

V prvých dňoch novembra bol na čele prvej slovenskej „dočasnej“ vlády, ktorá 6. novemŹbra 1918 prišla z Prahy cez Hodonín do Skalice a niekoľko dní tam aj úradovala. Neskôr ho vymenovali za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Ministerstvo pôsobilo najprv v Žiline a až 4. februára 1919 sa presunulo do Bratislavy.

Bolo to zložité obdobie, keď Šrobárova administratíva, opierajúc sa o talianskych a francúzskych legionárov, sokolov a dobrovoľníkov z Čiech zvádzala boje o Slovensko s Maďarskom a neskôr, po vzniku Maďarskej republiky rád, musela čeliť aj invázii červených gárd Bélu Kuna z Maďarska. Spočiatku mali maďarské komunistické jednotky prevahu, obsadili veľkú časť južného a východného Slovenska a v Prešove dokonca vyhlásili aj Slovenskú republiku rád. Na napätú situáciu v Bratislave spomínal Šrobár takto: Bratislava prijala nás chladne a nepriateľsky. Skoro som videl, že maďarské obyvateľstvo chová pevné nádeje na návrat Slovenska k Maďarsku... Dňa 18. júna večer o 10. hod. vstúpil do mojej izby gen. Mittelhauser a žiadal ma, aby som sa nevyzliekal a odišiel s vládou z Bratislavy do Trenčína, alebo do Brna, pretože naši práve ustúpili od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je pre Maďarov voľná. Pýtal som sa: Či niet žiadnej pomoci zastaviť postupujúcich maďarských vojakov? Nie! odpovedal generál... Ale však je tu posádka, pošlite ju na front! A smiem? pýta sa generál. Áno. Celá posádka bola rýchle pripravená do polnoci k odchodu a odišla na front. Uvažoval som o našej situácii v meste. Mal som k dispozícii len pár vojakov na stráži, ktorí stáli na moste cez Dunaj. Na druhom brehu v Petržalke stáli boľševici a v meste samom bolo 20 000 organizovaných robotníkov – boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov, ktorí očividne čakali na príchod Maďarov. Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch.... Teraz som videl, že československá vláda je v Bratislave vydaná na milosť a nemilosť... V tejto situácii dal Šrobár pozatýkať 1000 popredných predstaviteľov maďarskej a nemeckej menšiny v Bratislave ako rukojemníkov a internoval ich v Čechách a na Morave. Tento energický krok Bratislavu zachránil, ale Šrobárovi priniesol označenie diktátora a roky pretrvávajúcu nenávisť. Predstavitelia Maďarov ho dokonca nazvali „maďarožrútom“. Treba dodať, že internovaní Maďari a Nemci sa po skončení nebezpečenstva vrátili domov.

Šrobár bol v rokoch 1921–1922 ministrom školstva a národnej osvety, neskôr sa stal senátorom a súčasne prednášal na Lekárskej fakulte Komenského univerzity. Od roku 1937 pôsobil aj ako kúpeľný lekár v Trenčianskych Tepliciach.

Rovnoprávnosť českého a slovenského národa

O demokratickom profile Šrobára svedčí, že po rozbití Československej republiky sa zapojil do odboja, nadviazal kontakt s exilovou vládou prezidenta Beneša v Londýne a zorganizoval občiansku odbojovú skupinu, ktorá skoncipovala v auguste 1943 aj vlastné Memorandum prijaté v Bytči. V dokumente sa požadovalo rešpektovanie slovenskej svojbytnosti a rovnoprávnosť českého a slovenského národa. Teda hlasista a „čechoslovakista“ Šrobár zmenil svoj postoj, poučil sa z chýb prvej Československej republiky a dospel k presvedčeniu, že nové obnovené Československo treba budovať na nových základoch, na uznaní existencie slovenského národa a jeho rovnoprávnosti s národom českým. Na Slovensku sa mal pripravovať prevrat, v ktorom by moc prevzal Ústredný národný výbor. V roku 1944 sa Šrobár utiahol na Donovaly, kde ho zastihlo Slovenské národné povstanie. Po príchode do Banskej Bystrice sa s komunistom Karolom Šmidkem stal spolupredsedom Slovenskej národnej rady. Po dočasnom potlačení povstania sa Šrobár skrýval a ľudácky režim ho odsúdil na smrť.

Po tom, ako sa mu podarilo prejsť na oslobodené územie na východnom Slovensku, bol Šrobár, napriek pokročilému veku, aj členom delegácie SNR, ktorá odletela do Moskvy na rokovania o budúcej československej vláde. Tam si ho údajne obľúbil sovietsky predstaviteľ Stalin, čo Šrobárovi urobilo rešpekt aj u Klementa Gottwalda, vedúceho predstaviteľa československých komunistov v Moskve a budúceho predsedu vlády. Šrobár predsedal slávnostnému zasadaniu vlády Zdeňka Fierlingera v Košiciach, kde bol vyhlásený Košický vládny program. V závere svojho života pôsobil Šrobár ako minister financií za Demokratickú stranu, ale v roku 1946 sa stal spoluzakladateľom Strany slobody. V Gottwaldovej vláde po februári 1948 sa mu ušlo kreslo ministra pre zjednotenie zákonov. Šrobár zomrel po operácii v decembri 1950 v Olomouci a pochovali ho v Bratislave na Ondrejskom cintoríne.

Najvýznamnejšie Šrobárovo politické účinkovanie sa vzťahuje k obdobiu 1918–1920. Jeho blízky spolupracovník, vládny referent pre pravosúdie na ministerstve s plnou mocou Ivan Dérer to vyjadril slovami, že Šrobár je prvým Slovákom, ktorému bolo v histórii dopriate, aby vykonal veľké štátnické dielo: Svojou prípravou, svojím zmýšľaním, pevnosťou svojho charakteru a svojou prácou bol predurčený vykonať ho.

Ferdinand Vrábel

Obsah Listů 6/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.