Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2019 > Číslo 1 > Michal Cirner: Voľné miesto v prezidentskom paláci

Michal Cirner

Voľné miesto v prezidentskom paláci

Najlepším argumentom pre voľbu prezidenta parlamentom, v prípade ak má iba reprezentatívne právomoci a pomerne slabú pozíciu v politickom systéme, je polarizácia spoločnosti nielen pred voľbami, ale i po voľbách. Poznáme to nielen na Slovensku pri priaznivcoch a odporcoch prezidenta Andreja Kisku, ale aj v Českej republike ste na tom obdobne. Personalizovaná priama voľba triešti spoločnosť na mnohé skupiny. Podľa iracionálnych sympatií voličov pre jednotlivých kandidátov, ale najmä podľa politického a ideového kľúča – či volič chce opozičného prezidenta voči vláde alebo provládneho; hľadí sa na stranícku podporu, aby „výtlak“ z prezidentských volieb pomohol politickej strane v parlamentných voľbách; niekto preferuje nezávislých kandidátov – akože nepolitikov; iní chcú mať svojho konzervatívneho alebo liberálneho prezidenta; poprípade proeurópskeho a proatlantického alebo... ako to povedať, proruského a pročínskeho; ďalej existuje skupina antisystémových voličov a podobne. Najprv sa to všetko pekne rozbije na márne kúsky a potom sa čaká na spájanie do krvi rozhádaných sympatizantov jednotlivých kandidátov na internete, a to prostredníctvom vzdávania sa v prospech iných kandidátov, taktizuje sa a špekuluje, kandidáti sa vadia, kto má v prospech koho odstúpiť, robia sa všelijaké pofidérne prieskumy verejnej mienky, aby nafúkli preferencie jednému a ubrali druhému kandidátovi z tých, ktorí sa bijú o jednu cieľovú voličskú skupinu. Je to nepredvídateľné, stresujúce, chaotické a na Slovensku sa to skončí 30. marca 2019, keď si v druhom kole vyberieme z dvoch najúspešnejších kandidátov nového prezidenta. Doslova nového, keďže Andrej Kiska oznámil, že sa o tento post znova uchádzať nebude. To bola celkom slušná rana pre jeho podporovateľov, a nie je ich málo. Prezident bol dlhodobo počas mandátu politik s najvyššou mierou dôvery. Stále sa na sto percent nevie, ako to s ním bude ďalej. Živí nádej, že z politiky neodíde a možno sa objaví aspoň v pozadí novej politickej strany, ktorá by mohla miešať karty v parlamentných voľbách. Toto je v slovenských podmienkach absolútne nóvum. To, že Kiska nekandiduje, potrápilo väčšinu demokratickej opozície, ktorá by ho pri opätovnej kandidatúre podporila. Opozícia sa rozhodla podporiť niekoľkých kandidátov – vedca a podnikateľa Roberta Mistríka či právničku a aktivistku Zuzanu Čaputovú. Dáma a pán sa dohodli, že ešte pred prvým kolom sa vzdá ten slabší v prospech silnejšieho kandidáta. To však nie je všetko. Kandiduje aj dobre známy František Mikloško, ktorého by mohli podporiť kresťanskí a konzervatívni voliči, čo môže byť problém, keďže Mikloško sa zatiaľ odmieta dohodnúť s Čaputovou a Mistríkom. Kandiduje už tretíkrát a jeho „výtlak“ stačí akurát na odobratie hlasov pre spoločného opozičného kandidáta. Tak by sa teoreticky do druhého kola volieb mohol dostať Štefan Harabin, bývalý minister spravodlivosti za Mečiarove HZDS a bývalý expredseda Najvyššieho súdu, ktorý je momentálne miláčikom alternatívnej a protisystémovej scény. Z vážnejších kandidátov kandiduje ešte predseda vládnej strany MOST-HÍD Béla Bugár, ktorý sa svojou kandidatúrou snaží vzkriesiť preferencie strany potácajúcej sa na nebezpečnej hranici 5 %, pod ktorou hrozí neúčasť v ďalšom parlamente. Karty by mohol zamiešať aj predseda ďalšej vládnej strany SNS Andrej Danko. Ani nespočetné kauzy a škandály SNS a Andreja Danka osobne sa zatiaľ neprejavili, aby bol Andrej Danko bez šance dostať sa do druhého kola volieb. Dosiaľ spomínaní kandidáti sú však iba slabým odvarom oproti kandidátovi najväčšej vládnej strany SMER-SD. Strana Roberta Fica sa dlho sužovala hľadaním vhodného kandidáta. Hovorilo sa o ministrovi zahraničných vecí Miroslavovi Lajčákovi, ktorého šanca na úspech by bola značná. Po dlhom presviedčaní a dlhom odmietaní zo strany Lajčáka sa Smeru podarilo presvedčiť na kandidatúru Maroša Šefčoviča, špičkového kariérneho diplomata a slovenského eurokomisára a zároveň podpredsedu Európskej komisie. Šefčovič slovenskej verejnosti nie je tak známy ako Lajčák, napriek tomu sa stal najsilnejším kandidátom a počíta sa s ním v druhom kole volieb. Bude si však musieť počkať na svojho protikandidáta. Môže to ale všetko dopadnúť aj inak. Spoločnosť totiž bude vo vytržení – každý chce mať vlastného prezidenta podľa svojich predstáv. Ako som už napísal vyššie: Je to nepredvídateľné, stresujúce, chaotické a na Slovensku sa to skončí 30. marca 2019. Ale to je demokracia. Väčšina voličov rozhodne o víťazovi, a to je najlepší argument pre priamu voľbu prezidenta. Vox populi, vox dei. Viva la Demokracia.

Michal Cirner

Obsah Listů 1/2019
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.