Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2019 > Číslo 2 > Pavol Ičo: Košický filozof Marcel Strýko

Pavol Ičo

Košický filozof Marcel Strýko

Marcel Strýko sa narodil 22. júna 1955 v Zborove, no od svojich piatich rokov žil v ŹKošiciach. Počas svojho krátkeho, iba 39 rokov trvajúceho života obhajoval ako filozof, publicista a poslanec NR SR predovšetkým myšlienku individuálnej slobody a zároveň sa zaslúžil o rozvoj východného Slovenska.

Významný vplyv na formovanie jeho myslenia mal najmä vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Jednotky okupantov vtedy zdemolovali centrum Košíc, postrieľali deviatich mešťanov a desiatky ďalších zranili. Trinásťročný Marcel preto na protest proti okupácii strhal zo stien komunistické symboly. Na svoje rebelantstvo však doplatil zlým posudkom, kvôli ktorému sa dostal na strednú školu až na druhý raz.

Jeho stredoškolské štúdiá taktiež poznačili občasné konflikty s učiteľmi, no zmaturovať sa mu napokon podarilo.

Po absolvovaní štúdia na Strednej elektrotechnickej škole v Košiciach narukoval ako branec na povinnú vojenskú službu. Ani tu sa ale nevyhol problémom. Počas jeho stráže ktosi odpečatil plomby na muničnom sklade, začo ho chcel vojenský prokurátor poslať do väzenia.

Strýko reagoval odmietnutím plnenia ďalších rozkazov, zahájil hladovku a bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike v Brne, kde ho liečili na „trudnomyseľnosť“.

Po dvoch mesiacoch bol prepustený a nastúpil ako technik v košickom štúdiu Československej televízie.

Prvé filozofické úvahy publikoval ako 23ročný v rámci samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. Vo svojich ranných esejách vyjadril názor, že socializmus, rovnako ako jeho posledná vývojová fáza – komunizmus, obmedzuje osobnú Źslobodu i duchovnú podstatu človeka. V úvahe Poéma o skvelej perspektíve ľudstva doslova píše, že komunizmus „... je cestou do pekla.“

Sloboda slova bola, podľa Strýka, vo vtedajšom režime silne oklieštená a názory odlišné od oficiálne prijatej dogmy boli pre vládu neprijateľné a prísne trestané.

Popri tvorbe textov sa však venoval aj Źhudobnej činnosti. Spoluzakladal skupinu Lesní speváci, neskôr premenovanú na The Nace.

O kapelu sa čoskoro začala zaujímať Štátna bezpečnosť (ŠtB), nakoľko sa jej predstavitelia obávali použitia rockovej hudby v boji proti režimu. Potom, čo sa eštebáci dostali k textom skupiny (napr.: „Na poli som ležala, Lenina som čítala, dobre som sa nezosrala, la la la.“), bol Strýko v lete 1983 predvolaný na svoj prvý výsluch.

Následne naňho boli nasadení tajní policajti a spolupracovníci ŠtB.

Mladý filozof bol spočiatku vedený ako „pozorovaná osoba“, ale v júni 1986 ho už preklasifikovali na „nepriateľskú osobu“.

Po nežnej revolúcii si Strýko spočítal, že v rokoch 1983–1989 celkovo absolvoval 282 výsluchov, teda približne jedno vypočúvanie týždenne. Avšak i napriek hroziacemu nebezpečenstvu stále udržiaval kontakt s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi v Košiciach a Prahe.

Po revolúcii

Pád socializmu privítal s nadšením. Hneď po revolúcii sa podieľal na založení košickej pobočky politického hnutia Občianske fórum (OF), dovtedy existujúceho iba v Čechách. Na Slovensku pritom pôsobila podobná iniciatíva – Verejnosť proti násiliu (VPN). Ale košickým disidentom bolo politicky bližšie OF, nakoľko nesúhlasili s nacionalistickou politikou nieŹktorých členov VPN. Tú vnímali ako hrozbu pre spoločný štát Čechov a Slovákov.

V januári 1990 sa stal Marcel Strýko pribraným poslancom SNR za VPN a členom výboru pre obchod, služby a dopravu. Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol zvolený za poslanca SNR a dokonca mu vtedajší predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar ponúkol post ministra vnútra, ktorý odmietol. Neskôr verejne upozorňoval na to, že Mečiarov autoritatívny spôsob vlády ohrozuje demokraciu.

V tomto období Strýko presadzoval rekonštrukciu košického letiska, výstavbu tunela Branisko (naproti návrhu herca a poslanca Milana Kňažka postaviť v Bratislave metro), stavanie diaľnic na východe Slovenska a zasadzoval sa o spravodlivejší štátny rozpočet, ktorý by zakaždým neuprednostňoval nároky Bratislavy pred inými slovenskými mestami. V jednom zo svojich parlamentných prejavov dokonca označil bratislavský centralizmus za „nešťastie Slovenska“.

Zároveň vystupoval v prospech zachovania spoločnej federácie Čechov a Slovákov, za čo ho Vladimír Mečiar spolu s Jánom Slotom verejne označili ako „zradcu Slovenska“.

Mečiarov negatívny vzťah voči Marcelovi Strýkovi sa prejavil aj v podobe obvinenia, že vedel o pláne košickej Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, ktorá údajne chcela Mečiara fyzicky zlikvidovať. A hoci neexistovali žiadne dôkazy potvrdzujúce uvedené tvrdenie, Strýko bol v tejto veci vypočúvaný.

Na sklonku života

V roku 1992 sa konali ďalšie voľby, v ktorých neúspešne kandidoval za Občiansku demokratickú úniu. Potom sa zamestnal ako zástupca majiteľa košickej firmy KORST.

Následky bývalej politickej činnosti však na seba nenechali dlho čakať. V máji 1994 ho do krvi zbili dvaja neznámi útočníci. Jedna z rán prišla so slovami: „Toto máš od Mečiara!“

V strachu o život sa následne rozhodol odísť do Prahy.

Iba týždeň pred plánovaným odjazdom, začiatkom decembra 1994, však našli Strýkovo bezvládne telo v jeho byte. Vykrvácal z prasknutých pažerákových žíl.

Príčinou perforácie bola podľa lekárov kombinácia viacerých faktorov – zlá životospráva, zdravotné problémy, skutočnosť, že pár dní pred skonom sám požiadal o predčasné prepustenie z nemocnice (v r. 1994 bol viackrát hospitalizovaný) a preukázateľný je i podiel tvrdých úderov Mečiarových prívržencov na zhoršení filozofovho zdravotného stavu.

Po smrti bol Marcel Strýko v roku 2012 in memoriam ocenený za „dlhodobý prínos“ cenou Biela vrana a dva roky nato posmrtne získal aj štátne vyznamenanie za „celoživotné úsilie pri obrane demokracie“.

Pavol Ičo (1987) je publicista v slobodnom povolaní.

Obsah Listů 2/2019
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.