Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2019 > Číslo 5 > Denisa Očkajová: Boj so slobodou

Denisa Očkajová

Boj so slobodou

Reportáže z východného bloku

„Ale mami, veď to bolo ešte za komunistov,“ hovorieva známa svojej mame na reči o dlhých radoch ľudí čakajúcich na práčky alebo o pomarančoch pod pultom. Vlastne, je to jej odpoveď na všetky tie otravné dookola sa opakujúce reči, ktoré sú pre nás, deti narodené v 90. rokoch, jediným možným zdrojom poznania, aké to bolo, keď boli naši rodičia a starí rodičia mladí. Možno by si mohla prečítať Tancujúce medvede od Witolda Szabłowskeho – knihu, ktorá približuje obdobie na prelome režimov a pomáha nám, generácii narodenej po roku 1989, pochopiť obdobie, kedy sa menil režim v štátoch strednej a juhovýchodnej Európy. Núti nás rozmýšľať nad tým, aké ťažké je bojovať nie len za slobodu, ale i s ňou. Dáva nám šancu pozrieť sa inými očami na to, aké ťažké to bolo pre predošlé generácie a zároveň pre nás, ktorí sme sa ocitli v krajinách, ktoré sa dodnes pasujú s doznievajúcimi problémami. Príbehy ľudí, ktoré autor zachytil, vo mne prehlušili ponaučenia a dookola sa opakujúce frázy našich rodinných príslušníkov. Pomohli mi prekonať ich spomienkový optimizmus, dostať sa hlbšie a pochopiť, čo ľuďom dáva, ale i berie sloboda, za ktorú tak dlho bojovali. Dostala som sa doslova pod huňatý kožuch tancujúcich medveďov.

Poľský spisovateľ Witold Szabłowski (narodený v roku 1980), predstaviteľ poľskej reportážnej školy označovaný ako „špecialista na netypické témy“, napísal doposiaľ štyri knihy. Po dielach Vrah z mesta marhúľ, Naša malá Poľská ľudová republikaSpravodliví zradcovia. Susedia z Volyne sa vo svojej najnovšej knihe Tancujúce medvede venuje procesom transformácie krajín, ktoré kedysi patrili do sovietskej sféry vplyvu. Držiteľ ceny Melchior v kategórii Inšpirácia roka a reportér spájaný predovšetkým s denníkom Gazeta Wyborcza napísal podľa mňa dokonalú mozaiku rozličných životných príbehov.

Vážne, no zároveň vtipné, výstižné, nútiace čitateľa zamyslieť sa – také sú stránky knihy, ktorá zaujme predovšetkým svojím obsahom, no za zmienku stojí aj jej forma. Dielo je rozdelené na dve časti. V prvej vťahuje autor čitateľov do Rumunska na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. Rozpráva príbeh o tradícií chovu medveďov a ich vystúpeniach pre verejnosť. Príbehy ľudí autor dopĺňa informáciami o chove a živote medveďov a zriaďovaní rezervácií. Na pozadí príbehu rumunských cigánov, ktorí sa po páde komunistického režimu museli vyrovnať s tým, že im vláda zakázala vystupovať s cvičenými medveďmi, komentuje W. Szabłowski témy, ktoré s pádom komunizmu a zavádzaním kapitalistického režimu úzko súvisia. Neabsentuje problematika zvyšujúcej sa nezamestnanosti, nepostačujúcej kvalifikácie zamestnancov, ale i chudoba či neschopnosť vyrovnať sa so spoločenskými a politickými zmenami. Medzi riadkami o tom, ako sa cigáni lúčili s medveďmi, ako organizácia určená na záchranu medveďov zvieratá odvádzala pod dohľadom médií, ako si medvede zvykali na slobodu za ostnatým drôtom... tam všade nachádza citlivý a vnímavý čitateľ jasné paralely so situáciou ľudí žijúcich v postkomunistických krajinách.

Dvadsať, tridsať rokov boli zvyknuté, že niekto myslí za ne, postará sa im o zábavu, povie, čo majú robiť, čo budú jesť a kde budú spať.

V druhej časti knihy prináša autor čitateľom príbehy ľudí z niekoľkých postkomunistických krajín. Rozpráva sa s Kubáncami, ktorí milujú i nenávidia F. Castra. Zoznamuje nás s pani Alicjou, bezdomovkyňou žijúcou striedavo v rôznych krajinách Európskej únie, ktorá si napriek ťažkému osudu chce zachovať ľudskosť a dôstojnosť. Stretneme sa aj s mužom nelegálne prevážajúcim tovar cez poľsko-ukrajinské hranice, kde sa dozvieme, čo si Ukrajinci myslia o Európskej únii. Szabłowski nás prenesie aj do Albánska, kde sa spolu s ním ocitáme uprostred absurdity búrania oceľovo-betónových bunkrov a väzieb s predošlým režimom. Priestor venuje aj osudom obyvateľov pohraničnej oblasti Estónska, jazykovým, spoločenským, politickým i medziľudským problémom. Obrátením pár stránok sa dostávame do trochu absurdnej poľskej obce, ktorá zriadila zábavný park inšpirovaný príbehmi J. R. R. Tolkiena. Spočiatku zábavná a ľahká téma sa však znovu vracia k problémom, akými sú nezamestnanosť a nedostatok pracovných príležitostí. Pri zmienke o nedostatku žiakov, zatváraní škôl, masívnom využívaní grantov Európskej únie a večne deravých cestách si akosi podvedome predstavujem svoje okolie. Ani teraz však neprepadávam negatívnej nálade. Autor ma z vážnych úvah vytrháva vetou sprievodkyne v miestnom parku pani Małgorzaty: „Ty hlupaňa, čo utekáš? Veď trollovia sú tvoji kolegovia.“ V ďalšej kapitole ma W. Szabłowski prekvapuje životným osudom Radovana Karadžića, srbského politika spoluzodpovedného za smrť niekoľkých tisícov civilistov, ktorý sa roky skrýval pod falošným menom. Karadžić vydávajúci sa za ľudového liečiteľa, ktorému údajne prichádzala vesmírna energia cez dlhú bielu bradu a vlasy. I jeho liečiteľské praktiky mi nápadne pripomínajú „liečenie“ veštíc v našej televízii. „Prikladal mi ruky na nohu. Pýtal sa ma, či cítim prúd. Nič som necítil. Ale v hlase mal niečo také, že som ten prúd radšej cítil.“ Aj často diskutovaný vzťah Srbov a Albáncov na území Kosova vykresľuje Szabłowski štýlom, ktorý je mu blízky. Píše o priateľoch i nepriateľoch, o tom, koľko peňazí stojí Kosovo medzinárodné organizácie, i o tom, aký je každodenný život jeho obyvateľov. „Svet a Európa nevedia o Kosove nič,“ tvrdí jedna z postáv. My sa však dozvedáme aspoň to, čo sa zmestilo do jednej kapitoly Szabłowského knihy. Počuli ste už o Stalinovom múzeu v jeho rodnom meste Gori v Gruzínsku? Hoci je reč o diktátorovi, ktorý politicky nevyhovujúcich ľudí posielal na smrť do gulagov, je to kapitola, ktorú ja osobne považujem za najvtipnejšiu. „Keby ste žili, možno by sme boli spolu. Bolo by vám so mnou dobre. Variť viem, som veselá, pekne spievam,“ hovorí „Stalinkovi“ jedna zo zamestnankýň, ktorá, ako sama hovorí, sa narodila do zlej doby. S W. Szabłowským spoznávame aj názory protestujúcich Grékov, ktorí nie sú ochotní „pritiahnuť si opasky“ tak, ako to v dôsledku finančnej krízy žiada zvyšok Európskej únie. Problémy v zdravotníctve, potreba známostí vždy a všade či korupcia ma v myšlienkach znovu prinášajú späť do slovenskej reality. V časti o tom, že si Gréci od predajcov majú žiadať za svoj nákup bločky, si spomeniem na našu bločkovú lotériu.

Ak sa vám chce cestovať z pohodlia obývačky, otvorte si Szabłowského knihu a spoznajte všetkých ľudí, s ktorými sa na svojich cestách stretol on. Transformácia spoločnosti a zmeny, ktoré v našich spoločnostiach aj dnes stále doznievajú, nie sú ľahké. Tak isto, ako nie sú ľahké osudy ľudí, ktorí v tomto zložitom období žijú svoje životy. W. Szabłowski by mohol napísať knihu plnú sťažností. On však siahol po príbehoch obyčajných ľudí, ktorí sa snažia prežiť svoje životy najlepšie, ako vedia, a na veci okolo seba sa dokážu pozerať aj s humorom. A práve v tom je sila jeho knihy. Je vtipná, má pointu, je vecná a veľavravná. Každá z kapitol by mohla byť samostatnou knihou. Veď v krajinách, ktoré navštívil, žijú milióny ľudí. On však elegantne a trefne vybral presne to, čo dáva knihe šmrnc, energiu, vtip a silu.

Poznáte tú hru? Z malých drevených kvádrov je postavená veža, z ktorej hráči kvádre vyberajú tak, aby sa veža nezrútila. Kniha Tancujúce medvede mi pripomína takú vežu. Ibaže kvádre neubúdajú, ale pribúdajú. Každý ďalší príbeh v knihe je jedným dreveným kúskom veže. Každé slovo a každá autorova myšlienka majú v tej veži svoje miesto. A čo ju celú drží pohromade? Szabłowskeho pohľad na svet. Sám dobre vie, že svet je farebný, a čo je pre jedného dobré, môže byť pre iného katastrofa. Nesnaží sa hodnotiť. Nevnucuje čitateľom svoj názor. Len zapisuje príbehy a osudy ľudí, ktoré sú mu vyrozprávané, necháva svojich čitateľov preniknúť do ich hĺbky a premýšľať.

Szabłowski, W., Tancujúce medvede, Absynt, Krásno nad Kysucou 2017. 226 s.

Denisa Očkajová (1993) je absolventkou odboru medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Obsah Listů 5/2019
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.